Sen o chlebovom centralizme

Predstavenstvo Zväzu poľnohospodárskych družstiev (ZPD) kladie isté otázky v súvislosti so stanovenou cenou obilia pre štátny investičný nákup. Paradoxné je, že odpovede na ne by malo Predstavenstvo profesného zväzu poznať, pretože sú súčasťou dohôd a pravidiel, ktorými sa nákup riadi. Štátny fond trhovej regulácie (ŠFTR) oznámil, že je pripravený na nákup 400 000 ton obilia, prečo sa teda ZPD na toto pýta? Aj na ďalší z bodov by mal ZPD poznať odpoveď, lebo fond deklaroval, ako mieni s vykúpeným obilím nakladať. A napokon, ak žiadajú poľnohospodári voľný export hneď po žatve - nie je to netaktné, keď ešte nedozneli ozveny vlaňajšieho šmelinársko-exportného škandálu? Za týchto okolností sa možno len domnievať, prečo ZPD kladie tieto otázky. Ale informácie riaditeľa ŠFTR Haraga vyvracajú aj hlasné volanie inej roľníckej organizácie - Hnutia poľnohospodárov. Jeho predseda J. Klein trvá na tom, že cena obilia vyhlásená fondom je veľmi podhodnotená. Keďže však v troch bodoch poľnohospodári nepresvedčili o pravde, ťažko im veriť vo štvrtom. ŠFTR vyrátal - a zohľadnil pritom všetky rasty vstupov - že náklady na tonu pšenice sú 3000 Sk, ponúka za ňu 3600. Dvadsaťpercentný zisk nie je práve najhorší. Harag označil argumentáciu oboch hnutí za centralisticko-riadiace myslenie. Vskutku, zdá sa, že v poľnohospodárstve veľmi výrazne prežíva sen o krásnom socializme (hoci v ňom boli roľníci diskriminovaní) a jeho metódach. Lenže roľníci skutočne majú problémy. Nie však tieto. Kleinovo hnutie upozorňuje na to, že na potravinách roľník dopláca a spracovatelia a obchod sa neprimerane nabaľujú. Roľníci sú medzi tlakom rastúcich vstupov a regulovaných cien. Ak by sa namiesto špekuláciám s obilím venovali roľnícki politici tomu, aby sa osoh z prvotnej produkcie delil rovnomernejšie, urobili by lepšie. Vlani totiž mnohí špekulovali s obilím - a doplatili. Tento rok to možno nebude inak. Navyše - balíček opatrení a zdraženie energií zasa postihne len ich (lebo ceny, napríklad mlieka, sú regulované vecne) a obyčajného občana (lebo ten zaplatí zdraženie spracovateľovi a výrobcovi). Ale pohnevať si štát pri tomto type myslenia asi neprichádza do úvahy. Veď čo ak by sa rozhodol láskavo neriadiť?