Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Podozrenie, že som obeťou mediálneho masírovania a propagandy, som mal už dlhšie, len som tomu ako správne zmagorený ťuťko odmietal uveriť.
V totálnom zaslepení som aj s navijakom zožral všetko, čo mi podsúvali opoziční táraji, veril som gágajom a z ruky som zobal dokonca aj prďúsom.
Za posledných plus-mínus desať rokov nebolo večera, keď by som nezaspával s tým, že to, čo sa u nás honosne nazýva sociálna demokracia, je jedna hnusná zlodejská banda, ktorá ani raz a ani omylom neurobila nič, čo by sa mimo stavu totálnej opitosti dalo nazvať dobrým.
Celý čas som si myslel, že pravda je presný opak toho, čo členovia toho spolku aj so svojimi politickými subdodávateľmi vypúšťajú z úst. Dospelo to až tak ďaleko, že som im neveril už ani nádych a výdych, čo by samo osebe nemuselo byť až také tragické, keby som ich opozičným škodcom nesadal na lep aj pri takých očividných hlúpostiach, ako boli prachy balené do alobalu či trištvrte miliardy na Belize.
Zhltol som Váhostav, Čistý deň, Evku, Bašternáka, Kočnera a bol by som možno zhltol aj Červenú čiapočku, keby som jedného dňa úplne omylom, prisahám, celkom neplánovane, neuvidel a nevyslyšal reakciu najlepšieho ministra vnútra od doby ľadovej na rozhovor s jedným z organizátorov nedávnych študentských protestov v denníku Plus 1 deň.
Bolo to ako zjavenie. Presne to opísať neviem, ale akoby sa mi otvorili oči a rozlepili uši. Naraz, bác! Úder na bradu, tmavý tunel, na konci svetlo. Svetlo poznania.
