Autorka je recenzentka a publicistka
Existuje argumentačný nešvár, ktorý ma hnevá. S cieľom utíšiť rozbúrené emócie Európanov sa počet obetí posledných teroristických útokov kreslí do grafov.
Vždy sa ukáže, že je to najnižší stĺpček, pretože v tých ďalších sú buď obete drog, nehôd na cestách, alebo fajčiari, ktorých dobehla rakovina. Potom nasleduje to protivné slovko „ale“.
Niežeby sme chceli zľahčovať vážnosť teroristických útokov, ale, aha, koľko ľudí zomiera z iných príčin a tomu tlač nevenuje až takú pozornosť. Nedokážem pochopiť, v čom má spočívať pozitívne posolstvo týchto konštatovaní.
Josif Vissarionovič Stalin, muž známy mimoriadne ľahkou rukou pri podpisovaní rozsudkov smrti, je autorom slávneho výroku: „Smrť jedného muža je tragédia. Smrť milióna mužov je štatistika.“ Autori grafov tiež menia ľudí na štatistiku.
Pritom je zrejmé, že keď má mŕtvy človek tvár a príbeh, nedá sa ho tak ľahko odpratať pod koberec a to je dôležité.
Dajme príklad z iného súdka. Malý mŕtvy chlapec Ajlan Kurdí sa stal symbolom všetkých zabudnutých obetí vojny v Sýrii. Pohľad na jeho bezmocné telíčko otriasol aj tými, ktorí státisíce zničených životov jeho spoluobčanov už brali len ako štatistiku.
Je tiež otázne, či je dobré dávať do susediacich stĺpcov úmrtia, ktoré majú jednak úplne odlišné príčiny a tiež dôsledky.