Autor pôsobí v treťom sektore
Do štrajkov sa u nás na Slovensku veľmi nehrnieme. Mali sme tu síce štrajky železničiarov, lekárov či učiteľov, no to sa len štátni zamestnanci o čosi dôraznejšie obracali na štát, aby prehodnotil možnosti rozpočtu a prihodil nejaké to euro do ich rozpočtovej kapitoly.
“Ponuka od závodu nepredstavuje radikálnejšiu zmenu v tarifách a platbách na dôchodky. Noví zamestnanci nedostanú ani len ten jednorazový 'úplatok'.
„
Ale štrajk so skutočným výtlakom v súkromnej firme a ešte zo Západu sme tu ešte nemali. V európskom druhom svete je to vlastne čosi dosť nevídané.
Viac peňazí aj na štrajk
Počas studenej vojny sme si svet rozdelili na prvý, druhý a tretí. Dnes by nám už podľa prezentovanej geopolitickej logiky toto delenie nemalo dávať zmysel. Po implózii socialistického tábora, ktorý tvoril druhý svet, sa planéta geopoliticky preskupila a starý poriadok prestal dávať zmysel.
Prezentovaná geopolitická logika je však jedna vec, geopolitická a ekonomická realita vec druhá.
Posledné dianie v Devínskej Novej Vsi nám tak poobnažilo tušené kontúry zlomov nášho sveta a ukázalo, že socioekonomické delenie v Európe nie je zďaleka zabudnuté. A ukazuje sa to v mnohom.
Aj think-tank INESS by azda súhlasil, že naši zamestnanci majú, berúc do úvahy aj paritu kúpnej sily, pomerne menej disponibilných finančných zdrojov, než majú v dispozícii ich náprotivky necelých tisíc kilometrov odtiaľto smerom na severozápad.
Jazykom nášho kmeňa v aktuálnej situácii - našinci nemajú na štrajk toľko peňazí ako ich kolegovia na Západe. Jednoducho sa im skôr minú úspory. Sú preto z existenčných dôvodov pod väčším tlakom so štrajkom prestať, a tak majú menšiu šancu vydobyť si, aby mali tých zdrojov viac.
Hoci aj na štrajkovanie. Jednoduchá matematika hlavy XXII.
Aj tento rozmer je jedným z do očí bijúcich znakov (ne)rovnosti, ktorá medzi nami v EÚ, a v širšom zmysle vo svete, vládne. A zďaleka pritom nejde len o peniaze.
Dvadsať minút na jedlo
Zvykli sme si, že občas čítame o Indonézanoch, ktorí sa nesmú odborovo organizovať a pracujú za mizerné mzdy (aj v porovnaní s tými našimi). Či o bangladéšskych šičkách, ktoré nepoznajú pevný pracovná čas, malú potrebu vykonávajú do kýbľov pod pracovnými stoličkami a o nejakom sociálnom a zdravotnom zabezpečení v zmysle, ako mu rozumieme u nás, sa im môže nanajvýš tak snívať.
Skrátka, dôstojné pracovné podmienky, ako ich definuje Medzinárodná organizácia práce, sú pre ľudí v týchto krajinách chimérou.
Málokedy si však dokážeme naplno uvedomiť, že čohosi tak prirodzeného ako napríklad možnosti sa normálne najesť, sa musia doprosovať aj našinci. A to priamo v nemeckom koncerne na pôde EÚ, v koncerne, ktorý by na to doma ani len nepomyslel.
Ale u nás, v druhom svete, na to pomyslieť môže.
