Dodnes sa za to hanbím. Prvovolič, ktorý sa konečne môže zúčastniť na podstate parlamentnej demokracie, mladík, čo im to tam hodí a všetkým ukáže. Čítanková revolta proti establišmentu – lebo konečne nastal čas, aby sa im niekto vzoprel, niekto ukázal, niekto im dal poriadnu facku. A, hej, ešte tam pôsobil čísi otec.
Bolo rok 2002, ešte som nemal ani devätnásť a s prehľadom som hodil hlas takmer najväčšej hlúposti, ktorá vo voľbách kandidovala. Znôške trápnych pseudomarxistov, zboru prezlečených komunistov aj intelektuálnych nič-moc, z ktorých časť neskôr pohltil Smer.
Lebo vtedy sa účelová ľavicová pseudovzbura zdala ako dobrý nápad: ultrapravicová neprichádzala do úvahy, keďže od náckov sme na ulici pravidelne dostávali výprask. Vtedy na bitku stačilo hrať basketbal a nosiť po meste trenky. Boli to také časy.
Vzbura poriadne nahlas
Sedíme s priateľmi z jednej slovenskej technologickej firmy a z bezpečnostnej nadácie pri jednom stole a premýšľame, ako to urobiť. Ako pomôcť tejto krajine, aby sa nestala obeťou falošných správ.
Nie je ťažké nájsť a preveriť hoaxy, nezmysly a bludy, ktoré dnes vznikajú vo verejnom priestore. Nie je zložité sledovať stránky šíriace propagandu a hybridné hrozby v našej krajine, nie je komplikované infiltrovať sa do, ehm, uzavretých skupín koordinujúcich svoj postup v prebiehajúcom kulturkampfe.
Nie je príliš namáhavé pozrieť sa na diskusie a vyfiltrovať platených aj aktivistických trolov aj manuály, podľa ktorých postupujú pri vytypovaných témach.
