Autor bol vysokým predstaviteľov EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, generálnym tajomníkom NATO a španielskym ministrom zahraničia.
Ako zaznamenali mnohí analytici, Pax Americana z ostatných desaťročí je umelo udržiavaný pri živote.
Po prvých 150 dňoch prezidentovania Donalda Trumpa v znamení „najdôležitejšia je Amerika“ – alebo presnejšie „len Amerika je dôležitá“ – sa zdá, že tradičnú stabilizujúcu úlohu Ameriky už nemožno považovať za automatickú.
S tým, ako sa rozpadáva prvenstvo USA na medzinárodnej scéne – a tým aj štatút Ameriky ako celosvetovo „nenahraditeľného národa“ –, získavajú na dôležitosti ostatné štáty a dokonca aj neštátni hráči.
Čo to znamená pre takzvané liberálne medzinárodné usporiadanie?
Život po Pax Americana Čítajte Liberálny internacionalizmus
Rozvíjajúca sa mnohopólovosť nemusí byť v rozpore s inkluzívnym a vzájomne prospešným globálnym systémom. Vzmáhajúce sa veľmoci ako Čína sú dobre disponované, aby sa správali ako zodpovední aktéri. A s Európskou úniou, ktorej akoby sa vracala sebaistota, sa ešte vždy dá počítať, že zohrá konštruktívnu úlohu.
“Krajiny, ktoré dnes rozleptávajú svetové usporiadanie, sú presne tie, čo investovali najväčší politický kapitál do jeho vytvorenia.
„
V teórii medzinárodných vzťahov sa „liberálny internacionalizmus“ charakterizuje propagovaním otvorenosti a poriadku a je zakotvený v mnohostranných organizáciách. Ku koncu druhej svetovej vojny vytvorili tieto princípy ideologický základ pre dohody ako Všeobecná dohoda o clách a obchode, z ktorej sa neskôr vyvinula Svetová obchodná organizácia.
Studená vojna silne narušila globalizačnú ambíciu liberálneho internacionalizmu – presvedčenia úzko spojeného s geopolitickým Západom a predovšetkým s USA a Veľkou Britániou. Pád Berlínskeho múru v novembri 1989 mal za následok éru nespornej hegemónie Spojených štátov a vydláždil cestu pre šírenie vládnucich štruktúr propagovaných Západom.
K tomuto rozširovaniu však nedochádzalo tak rýchlo alebo tak všeobecne, ako sa očakávalo.
Poriadok sa rúca u autorov
Dnes je svet naďalej roztrieštený. Útoky z 11. septembra 2001 v USA primali mnohé krajiny tesne zovrieť šíky okolo Ameriky. No tieto útoky tiež odkryli možnosti narušenia zo strany nečakaných aktérov – pričom v nasledujúcich pätnástich rokoch tento trend len zosilnel.
Rozdiely medzi štátmi boli aj ekonomické. Ani veľký hospodársky pokles v rokoch 2007 – 2009 nebol až taký svetový, ako naznačuje všeobecné povedomie v rozvinutých krajinách. V roku 2009, keď sa scvrkol svetový HDP, hospodárstva dvoch najľudnatejších krajín sveta Číny a Indie rástli rýchlosťou vyše osem percent.
Krajiny, ktoré dnes rozleptávajú svetové usporiadanie, sú presne tie, čo investovali najväčší politický kapitál do jeho vytvorenia.
Brexit v Spojenom kráľovstve a zvolenie Trumpa v USA odrážajú rastúce sklamanie z niektorých ekonomických a spoločenských účinkov globalizácie, napríklad z prelievania firiem do daňových rajov.
Táto frustrácia oživila formu nacionalizmu založenú na vylúčení. Šíri sa obnovený dôraz na vestfálsku zvrchovanosť, čo niektorých vedie k predpovediam, že rivalita superveľmocí sa opäť dostane na program dňa.
Zástancovia tejto myšlienkovej školy často poukazujú na americko-čínsky vzťah ako na najpravdepodobnejší zdroj treníc.
