Autor je profesor na Katedre politológie FiFUK
Debata o tom, či máme, alebo nemáme patriť do jadra Únie, sa prehlbuje. Je to potešiteľné, pretože charakter nášho zapojenia sa do procesu európskej integrácie sa opäť dostáva do centra politických debát u nás.
Debata sa však vedie trochu zjednodušene vo dvoch extrémoch. Na jednej strane sú tu novoeuroskeptickí politici ako Richard Sulík, ktorí tvrdia, že do jadra patriť nemusíme alebo dokonca ani nemáme, pretože pointou je zachovať si určitú pomyselnú suverenitu.
“Dlhodobo etablované spôsoby rozhodovania v Únii naznačujú, že ani najväčšie štáty nie sú v pozícii diktovať ostatným. A tak sa treba pripraviť na to, že Únia bude naďalej fungovať bez nejakého pevného kvázifederálneho jadra.
„
A ak EÚ túto suverenitu narúša, tak nech sa radšej zredukuje na akýsi minimálny rámec podporujúci ekonomickú spoluprácu alebo prípadne nech pokojne aj zanikne.
Na druhej strane sú tu novoeurofilní stúpenci bezpodmienečnej príslušnosti k jadru ako Robert Fico, ktorí tvrdia, že v jadre Slovensko byť musí stoj čo stoj, pretože ináč vypadneme z procesu prehlbujúcej sa integrácie medzi kľúčovými krajinami Únie.
Hoci nie je jasné, čo to jadro vlastne je, podľa tohto tábora musíme doň patriť, pretože vraj je to otázka našej civilizačnej príslušnosti.
Do takejto dichotómnej podoby sa debata o rozvoji Únie dostáva aj v očiach niektorých analytikov. Napríklad Ivan Krastev nedávno vo svojej eseji v New York Times prišiel s tvrdením, že stredná Európa si bude musieť vybrať medzi Macronovou a Orbánovou víziou EÚ, čím myslel buď príslušnosť k integrovanému kvázifederálnemu jadru Únie, alebo kvázisuverénnu existenciu na periférii Únie v Putinom ovplyvňovanej sivej zóne.
Takto zjednodušene však dnes otázka ďalšieho vývoja Únie nestojí.
Prečítajte si tiež:
Prečítajte si tiež: Chujava v Európe Rôzne nastavenia integrácie
Európska integrácia dnes funguje v rôznych vzájomne sa prekrývajúcich poliach jednotlivých politík. Každá členská krajina má s ostatnými členskými i asociovanými krajinami rozličné hĺbky foriem spolupráce.
Teda napríklad Slovensko je dnes v oblasti ochrany hraníc a vízovej politiky v rámci Schengenu hlbšie integrované s Nórskom, Islandom a Maďarskom ako napríklad s Írskom, ktoré do Schengenu nepatrí.
V rámci fiškálnej politiky v eurozóne sme zase hlbšie integrovaní s Rakúskom, Írskom a Fínskom ako s našimi susedmi v Českej republike či v Maďarsku.
V otázkach sociálnej politiky máme zase štrukturálne bližšie k Českej republike a Maďarsku ako k Rakúsku. A dalo by sa pokračovať.
