Nie je pravda, že kto mlčí, si koleduje

Autorka je publicistka, absolventka FTF VŠMU

Napodiv, prvoradé nie je to, čo si Miloš Ščepka myslí o recenzovanom filme. Ako veľmi problematické sa však javia jeho „postrehy“ zo súčasnej spoločnosti, ktoré v kombinácii s témou násilia a jeho obetí strácajú akýkoľvek civilizačný nános.

Ščepka píše: „... zostáva stále ľudský svet džungľou s právom silnejšieho. Ktokoľvek – dieťa, žena, spoločnosť – kto mlčí, ustupuje, kto sa nenaučil brániť, vravieť rozhodné a zreteľné Nie, bojovať za svoje práva, si koleduje o veľkú galibu.“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Po filme Špina zostáva pocit propagandy. Takto sa umenie nerobí Čítajte 

Je to súhrn najrozšírenejších mýtov na tému obetí, ktoré majú na rozdiel od mýtu o plochej Zemi jeden skazonosný účinok.

Nazýva sa sekundárna viktimizácia a značí v skratke toľko, že časť viny distribuujeme smerom na obeť. Tým sa navodzuje celkom nesprávny dojem, že obeť si „koledovala“, čo je aj Ščepkom použité sloveso.

Žalostnejšieho omylu sa ani nemohol dopustiť. Nie je pravda, že kto mlčí, si koleduje. Zdá sa až neuveriteľné, že sa ešte aj dnes tieto bludy periodicky opakujú a treba ustavične zdôrazňovať, že jediný vinný je páchateľ.

Že je jedno, čo mala obeť na sebe a či pila alkohol. Stále dokola – v krajine, ktorá dodnes neratifikovala Istanbulský dohovor.

Zároveň tento jav nie je ničím mimoriadnym, pestovaný aj takýmito autormi robí z témy znásilnenia mužsko-ženský boj („Autorka svojím filmom vášnivo obžalúva. Lenže koho? Chlapov, lebo majú penisy?“), čím signalizuje jedinú vec – že sa cíti akýsi vinný, keď sa konfrontuje s touto témou.

Len čo si však uvedomí, že nejde o mužsko-ženskú tenziu, ale o vzťah páchateľa a obete, malo by sa mu uľaviť.

Kým sa to však nestane, mal by si svoj vnútorný problém s témou nechať pre seba, lebo liečiky v podobe citovaných myšlienok seriózne ubližujú skutočným obetiam.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Znásilnené dievča ťažko nájde pomoc. Dominika Morávková má za Špinu cenu Čítajte