Autor je teológ, publicista a spisovateľ
Článok je úvodným textom k zbierke esejí Dubravky Ugrešić: Európa v sépiovej, Salon 2017.
Stará intelektuálna povera hovorí, že po páde komunizmu už z bývalého východného bloku nikto neutekal. Nie preto, že by nebolo kam – kultúrny reflex odísť preč vždy, keď sa medzi Baltským morom a Stredomorím deje niečo neprístojné, máme hlboko zakorenený.
Daniil Charms, ktorý z boľševického Ruska nemal ako odcestovať, napísal azda najkomickejšiu sériu krátkych textov o Ivanovi Sergejevičovi Turgenevovi, ktorý podľa neho ušiel z cárskeho Ruska do Baden Badenu vždy, keď sa v novinách objavila správa, ktorá ho vyľakala.
“Čo s mŕtvymi a perfídnymi národnými identitami, ktoré nás priviedli ku kataklizme, čo s otázkou európanstva, z ktorého si každý berie len to, čo si tam sám priniesol?
„
Dubravka Ugrešić má istým spôsobom osud podobný všetkým Stredoeurópanom a Rusom, ktorí už stáročia odchádzajú do západných častí kontinentu, aby tam mohli pokojne, ako Nabokov v Berlíne a neskôr v USA a Kundera v Paríži, s väčším odstupom pracovať na odpovediach na otázku, do akej miery sme vlastne my Stredo- a Východoeurópania skutočnými Európanmi.
Otázkou nášho európanstva sa zaoberajú generácie umelcov a intelektuálov, a to paradoxne oveľa intenzívnejšie ako príslušníci République des lettres, ako o sebe radi a s pýchou tvrdia naši kolegovia na západ od Viedne, pričom sú si vedomí dedičného príslušenstva ku – nazvime to – nespochybniteľnej európskej civilizácii.
Stačí, ak sa nezabíjame?
Dubravka Ugrešić má presne ten pôvod, aký máme v tejto časti Európy všetci.
V krvi a hlave má okupáciu, rozpad krajiny, skladanie nových území, geopolitický dekonštruktivizmus zažila na vlastnej koži, niečo, čo nepoznáme ani my, ktorých dávali západoeurópske médiá za príklad, že aha, nie sú to až takí barbari, ako sme si o nich mysleli, nerežú si hneď po prvej hádke medzi Čechmi a Slovákmi hlavy a nevylupujú si oči, ako to robili srbské oddiely Dušana Veľkého, dozaista nejakého udatného Srba vo vukovarskej nemocnici, nevyháňajú sa „domov“, ako hnali Chorváti Srbov počas operácie Búrka.
A takto nás teda označili. Ako ľudí, čo na jednej strane dosiahli to, že sa po oslobodení nepozabíjali, akoby stačilo na kvalifikáciu nezabiť sa.
Aj keď sme v tom čase cítili, že Západoeurópania mali predsa len istú slabosť pre pokútne formy vojenského hrdinstva a nacionalizmu, ktoré ovládli Balkán. Napríklad, Srbi, Chorváti a Bosniaci sa v očiach mnohých západoeurópskych intelektuálov stali vďaka vojne „niekým“. Sú takpovediac jedinými, ktorí mali predsa len priamy a čerstvý kontakt s vojnou, a vojny, ako vieme, sú matkami národných identít.
Dubravka Ugrešić teda musela odísť, a dobre, že to urobila. Dobre, že tu neostala, v tejto postosmanskej, habsburskej, nacistickej a boľševickej časti Európy, pretože vieme, že materiálu na tvorbu a literatúru je tu síce viac ako na švajčiarskych pasienkoch, ale dejiny tu idú veľmi rýchlo, nedá sa v nich usadiť, vytvoriť niečo, čo eufemisticky nazývame kontinuitou.
Ľudia si ťažko pripúšťajú, že ich nenávisť nemá žiadny význam (rozhovor) Čítajte Nemáme tu veľa skutočných tradícií, tých, ktoré nesú krajiny ponad režimy a konflikty, nehovoríme o regionálnych pokrmoch, ale o tých veciach, ktoré robia z kultúry civilizáciu a z civilizácie modely.
Dubravka Ugrešić je jednou z tých, ktorí to definitívne pochopili, a vie, že obdobia upokojenia dejín sú v tejto časti Európy kratšie ako čas, ktorý potrebujú ítečkári z vidieka, aby si po príchode do mesta splatili celú hypotéku.
