Autorka pôsobí v neziskovej organizácii Človek v ohrození
Podpísať závet alebo ich udržať pri živote. V najbližších desiatich rokoch sa až 93 jadrovým reaktorom v Európe skončí predpokladaná trajektória ich života, pričom vlády a úradníci v príslušných krajinách budú mať na stole dilemu. Človek nemusí byť expertom na fyziku, aby pochopil, aký zraniteľný je starnúci jadrový reaktor, podobne ako akákoľvek iná starnúca technológia.
Prevádzkovatelia jadrových zariadení, ako aj projadrovo orientované vlády síce tvrdia, že všetko je v poriadku, vek však jadru na bezpečnosti nepridáva.
Samozrejme, nikto nevie povedať, ako veľmi a či stačí, že v postfukušimskej ére dozerajú na implementáciu prísnejších opatrení Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu a jadrové úrady. No nestačí. Čím viac rôznych aktérov dozerá na jadrovú bezpečnosť, tým lepšie. Napríklad tak, že kladieme laické, ale logické otázky. Tie zaujímajú všetkých, ktorí žijú v oblastiach ohrozených potenciálnou jadrovou katastrofou. A to je väčšina Európy!
A kde tie otázky klásť? Existuje šikovný právny rámec, ktorý dáva priestor vládam a ich občanom zapojiť sa do rozhodovania. Volá sa Dohovor o cezhraničnom posudzovaní vplyvov na životné prostredie (takzvaný Espoo dohovor) a na pôde OSN ho prijalo 45 krajín. Slovensko tento nástroj využilo a participuje na rozhodovaní o predĺžení života niekoľkých reaktorov v dvoch ukrajinských jadrových elektrárňach.
Lenže v Európe sa momentálne proti dohovoru vedie boj. Prečo ho jadroví odborníci nechcú použiť, keď zvažujú predĺženie životnosti jadrových „zombie“? Prečo sa bránia širšej participácii nás „obyčajných občanov“, keď je údajne všetko o. k.?
Napätie bolo priam hmatateľné na nedávnom stretnutí členských štátov Espoo dohovoru v Minsku. Na jednej strane stojí jadrová transparentnosť a inkluzivita v rozhodovaní, na druhej bezhlavé presadzovanie jadra. Pozitívne je, že Slovensko deklaruje jasnú pozíciu: predlžovanie života reaktorov spadá pod dohovor a do rozhodovania treba zapojiť okolité krajiny.
V Minsku však vyplávala na povrch konfliktnosť a významný politický rozmer jadra. O aktuálnych kauzách Hinkley Point C vo Veľkej Británii, Ostrovec v Bielorusku a prípade ukrajinských reaktorov sa nerozhodovalo otvorene, ale na tzv. koordinačných stretnutiach, kde si vlády za zatvorenými dverami ladili pozície.
Jadrová loby sa na rozdiel od predstaviteľov občianskej spoločnosti za tieto dvere dostala. Posun je však v tom, že už len málokto sa tvári, že problém starého jadra neexistuje. Budú však o ňom rozhodovať len politici, úradníci a jadrový priemysel? Ak áno, demokracia zatvorených dverí môže mať fatálne následky.
Autor: Dana Mareková
