Autorka je dídžejka a hudobná producentka
Ale... Alebizmus. To je tak, keď máte o sebe lepšiu mienku, ako kým naozaj ste. Nie som rasistka, ale.. Za „ale“ nikdy nepríde nič pekné. Nemám nič proti xy, ale… Stále to isté. Neprekážajú mi gayovia, ale...
Po „ale“ prichádza veľká snaha napísať to tak, aby z toho autor stále vyšiel s morálnym kreditom.
Jednoducho, väčšinou keď vás niečo naozaj irituje a vy musíte povedať váš drahocenný názor, aj keď viete, že niekoho urazíte alebo ublížite, „ale“ vás ochráni. Taký cheatik.
Alebisti žijú v tom, aký majú prehľad, nadhľad a vôbec, právo montovať sa ostatným do života.
Alebista vám napríklad napíše, že slovenská kinematografia je prefeminizovaná, ak sa niekto venuje ťažkej problematike znásilnenia, je to ženská téma a ženské videnie sveta. Mužov akoby sa to netýkalo. Na facku. Tiež si prečítame, že sa autorka venuje propagande.
Doteraz som bola v tom, že propaganda je účelová manipulácia, v prospech nejakej – väčšinou politickej strany. Takže ak chce niekto riešiť tému znásilnenia, je to akože feministická propaganda?
