Diskutovať o diskusiách na facebooku môže byť roztomilé. Ale keď teda už treba: kedysi sa čosi podobné odohrávalo v krčmách či po rôznych kluboch (viac i menej pseudospisovateľov).
Rovnaké boli prísady: škodoradostne sa rehotajúci dav, povzbudzovanie kamarátov i „názor, ktorý ešte musí zaznieť“(!). Akurát pukance zrejme neboli.
Pridajte k tomu pár roztúžených eg, hromadu samoľúbosti, celkom pochopiteľnú schopnosť napísať najväčšiu hlúposť v prvých sekundách rozhorčeného boja za, povedzme, pravdu, lásku a páčiky. A dostanete bublinu a jej pseudoproblémy.
Niektorých komentátorov to zvykne viesť ku konštatovaniu, že na – no, isteže, ako sme už písali na tomto mieste – sociálnych sieťach sa človek aj tak nič nové ani podstatné nedozvie.
Lenže to je asi rovnaká póza, ako tvrdiť, že všetky informácie dnes získavate výhradne zo sociálnej siete – čo ani nie je možné.
Nicholsonová, Havran, Marec. Aj kaviareň sa učí fungovať na facebooku Čítajte Ukrýva však čosi podstatnejšie. Kým nielen zbytočné (akože akú kto kedy (ne)napísal knihu a kto (ne)uniesol kritiku), ale aj tie zásadnejšie polemiky sa kedysi odohrávali v priestore krčiem a médií, dnes na ne nemusíte opustiť domácu klávesnicu.
