Autor je redaktor MF DNES
Česko sa stáva z roka na rok menšou krajinou. Nezmenšuje sa síce územím, ale to, čo klesá, je zdravé české sebavedomie, sebavedomie, že by desaťmiliónová krajina mohla znovu hrať dôležitú úlohu v Európskej únii, v NATO, v celom spoločenstve vyspelých štátov sveta.
Od Václava Havla kleslo Česko cez Václava Klausa k Milošovi Zemanovi a zábery na často menej či viac opitého prezidenta, trúsiaceho o svojich politických súperoch a svete okolo nás skôr viac ako menej vulgárne bonmoty, nemôžu byť lepšou ilustráciou, kam až Česko po dvadsiatich piatich rokoch od rozdelenia federácie kleslo.
“Krajina, ktorá bola ešte pred desiatimi či pätnástimi rokmi pre Slovensko v mnohých ohľadoch príkladom, má už len niekoľko málo predností – lepšie nemocnice alebo školy, pre ktoré sa ešte môže voči svojmu východnému susedovi cítiť nadradene.
„
Krajina, ktorá bola ešte pred desiatimi či pätnástimi rokmi pre Slovensko v mnohých ohľadoch príkladom, má už len niekoľko málo predností – lepšie nemocnice alebo školy, pre ktoré sa ešte môže voči svojmu východnému susedovi cítiť nadradene.
V Európskej únii už ale dávno prestalo hrať Česko dôležitejšiu úlohu, naposledy vo chvíli, keď prestala česká vláda Bohuslava Sobotku brániť zvyšok étosu ľudských práv, ktorým Česko svetovo zviditeľnil Václav Havel, a pod tlakom zemanovsko-xenofóbnej protiutečeneckej falangy kleslo na úroveň Maďarska Viktora Orbána a Poľska Jaroslawa Kaczyńského.
Teda na okraj nielen Európskej únie, ale demokratickej Európy samej osebe.
Aj Fica vám budeme závidieť
Ešte pred niekoľkými rokmi by som si ruky usekol, než aby som napísal podobnú vetu, ale už dnes môžeme my Česi z dohasínajúceho sobotkovského, ešte stále plne demokratického režimu, ficovskému Slovensku vlastne závidieť.
