e, „či niekto urobil chybu a kto to bol“. Premiér osobne predpokladá, že chybu urobili účastníci burzy. V skutočnosti ju však urobil on sám i jeho ministri.
Ešte na začiatku decembra 2001 ministerka privatizácie spolu s premiérom žiadala od potenciálneho kupca, ktorý chcel zabezpečiť ďalšie fungovanie VSŽ a vyplatiť aj 80-tisíc drobných akcionárov, za jednu akciu 731 korún. Na konci decembra boli minister hospodárstva i predseda vlády spokojní aj s tým, keby za jednu akciu štát zinkasoval 160 Sk! Pritom by akcie získali skupiny, ktorým nejde o fungovanie VSŽ, ani o vyplatenie drobných akcionárov, ale iba o zisk z transakcie - aj keby ho mali dosiahnuť rozpredajom spoločnosti a jej likvidáciou. Je nepochopiteľné, že táto možnosť znepokojila ekonomických redaktorov, ale nie členov vlády.
Novinári Gabriel Beer a Maroš Sýkora upozornili, že ak by noví akcionári zlikvidovali VSŽ do dvoch rokov, mohlo by to spochybniť predaj hutníckej časti VSŽ americkému investorovi. V Memorande o porozumení, ktoré vláda podpísala s U. S. Steel, sa totiž vládny kabinet zaviazal, že „spoločnosť VSŽ v priebehu troch rokov nesmie dospieť do štádia konkurzu“. Správca konkurznej podstaty totiž môže napadnúť iba zmluvy, ktoré nie sú staršie ako tri roky. Ak by konkurz nastal skôr, noví akcionári by mohli amerického investora zatiahnuť do toho, čomu sa chcel práve zriadením U. S. Steel Košice vyhnúť - do nekonečných súdnych sporov v korupčnej krajine. V krajine, v ktorej každý vie, ako ťažko sa v nej vymáha právo. Prezident U. S. Steel John H. Goodish plným právom povedal, že predaj akcií VSŽ je prvým incidentom medzi vládou a jeho spoločnosťou od podpísania memoranda. Premiér Dzurinda pripustil spolu s ministrom „obchod“, po ktorom by už o plnení záväzku vlády nerozhodoval kabinet, ale burzoví hráči. Čo nie je chyba hráčov, ale tých, ktorí im akcie prihrali.
