Autor je spisovateľ
Moja babička bola vždy krásna. Spomínam si na svadobnú fotografiu, ktorá jej visela na stene v izbe. Bola na nej strašne pekná. Starodávne. Ja však nehovorím o tej dávnej kráse v bielom závoji. To ani nemôžem, veď ja som babičku spoznal až šesťdesiat rokov po jej svadbe so starým otcom. Dlho po jeho smrti. A najviac krásna sa mi, paradoxne, zdala hlavne vtedy, keď sa už dávno dofotila.
„Dajte pokoj s fotením, kto by chcel kukať na starú babu? Starý človek, hotová opica!“ hovorievala.
„Vtedy ste mali prísť!“ ukázala na stenu a dedo vedľa nej privrel oči. To som však videl len ja. Na mňa totiž fotky na cintorínoch aj na stenách mrkajú od maličkého malička. Radšej to nikomu nehovorím, lebo by sa o mne hovorilo, že som magor.
Ono sa to hovorí aj tak, lebo si rozprávam pre seba. Ale aspoň nikto nevie, že hovorím s čudami, mrtvolákmi, strašidlákmi alebo duchmi.
Šepkám totiž. Na starých fotkách je defilé akýchsi odtlačkov v čase, s ktorými sa postupne nikto nestotožňuje, a najmenej tí, ktorí na nich sú. Človek má tú zázračnú schopnosť zmieriť sa so svojím aktuálnym vzhľadom, a aj keď vie, že to už dávno nie je to pravé orechové ako zamladi, začesáva si kúty, natiera ruky krémom a vrásky berie ako koľaje osudu. Bohvie, kde ste sa nabrali, ale ste moje, tak vás mám rád.
Babička mala tri hrebienky v bielych vlasoch, viac nepotrebovala, kde už bol hrubý vrkoč, čo trčal z bielozubo rozosmiatej svadobnej fotky so žmurkacím dedom.
Apropos zuby, z tých jej ostal iba jeden úplne malý a úplne čierny. Bolo ho vidieť, iba keď sa smiala, a smiať, to sa ona vedela, aj keď nemala veľmi čomu.
„Nohy mám ako kanvy,“ hovorila. A na tých kanvách mala aj hady, ktoré boli silnejšie ako môj prst. „Jáj chlapče, kŕčové žily, tie mám po deťoch.“
Rozmýšľal som, aké deti hadov povyťahovali, ale kým som sa spýtal, ona mi už čítala Vinnetoua.
„Ten Sam Hawkins je dobrý,“ povedala. „S ním je zábava, a hlavne sa toľko nebije ako ten Oldo.“
„Old, babi,“ kričal som. „Old Šetrhend! Oldo predáva dolu v obchode.“
Pri zmienke o obchode vytiahla z rúry koláč a povedala: „Papej, hošíčku.“ Alebo: „Hamej, Lubošku, potom si pudeš dadnout.“
Keď ju počula mama, začala hulákať: „Mami, nemluv s ním jak s miminem!“
Ale ja som to mal rád. Odvtedy mi „hamej“ ani „dadej“ už nikto nepovedal, iba niekedy ja sám sebe, ale iba potichučky. Lenže to nie je ono. Strašne by som všetkým deťom prial vráskavé bielovlasé babičky, čo ťažko chodia a hovoria: Aach, jaaj. Také ako bola moja babička Betuška.
