Stalo sa pre mnohých nemysliteľné. Petra Sagana vylúčili z Tour de France.
Väčšina sa najviac tešila na tých odhadom 1500 metrov, asi dve minúty vzrušenia a akejsi hrdosti, ktoré mal Sagan dopriavať Slovákom najbližšie tri týždne.
Jedenkrát a dosť. Začína sa Tour de Nuda Čítajte Samotná strata tohto zážitku pochopiteľne mnohých nasrdila. Ale v tom momente prirodzenej vášne, fanúšik nerád počuje argumenty, že sa naozaj nestalo nič vážne, lebo Sagan je zdravý a jeho kariéra sa zďaleka nekončí.
Len blázni (a niektorí predsedovia politických strán) za tým môžu vidieť sprisahanie proti národu. Prípadné otvorené listy premiéra alebo predsedu parlamentu budú len parazitovaním na fanúšikovskej vášni.
Aj bez Sagana sú na Slovensku stále dôvody na oboje, hrdosť aj verejné pobúrenie. Hrdosť na športovcov, ale najmä na úspešné príbehy študentov, na odvahu tých, ktorí poukazujú na zlyhania mocných, zamestnancov bojujúcich za svoje práva a na to, že napriek zintenzívňujúcim sa snahám podkopať demokratické zriadenie, stále ním sme.
Nemalo by preto verejné pobúrenie skôr než k Saganovmu vylúčeniu smerovať proti mrhaniu verejnými zdrojmi, premiérovi žijúcemu v dome Bašternáka, proti jeho obchodovaniu s ministrom vnútra, krádežiam munície z vojenských skladov alebo neschopnosti zaraziť proruské polovojenské jednotky v našich lesoch?
Lebo to sú problémy, ktoré skutočne ohrozujú našu krajinu.
