Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
A. A. Zdanovič, V. S. Izmozik, Štyridsať rokov v tajných službách, Premedia 2017
Autori „ruskej biografie“ Vladimíra Krivoša patria k takzvaným historikom ruských tajných služieb. To nie je práve najvďačnejšia práca. Tajné služby sú protikladom transparentnosti a s odstupom času preniknúť do ich fungovania stojí veľa námahy.
V Krivošovom prípade im paradoxne pomáha odstup desaťročí. Staršie príbehy sú menej háklivé. S pomocou bádania v archívoch odstraňujú z Krivošovho profilu nánosy pozlátky.
Rešpektujú jeho schopnosti, ale nekompromisne odhaľujú aj jeho slabé stránky.
“V novom systéme štátnych služieb bol Krivoš striedavo spolupracovníkom i väzňom.
„
Konfrontujú sa s nekritickým životopisom od Rudolfa Tibenského. Chvíľami sa zdá, že nemajú inú úlohu, ako pokaziť radosť každému, kto by chcel byť hrdý na šikovného slovenského rodáka.
Vyčítajú slovenským životopiscom to, že ignorujú Krivošove aktivity v „čiernych kabinetoch“ a jeho prácu pre orgány NKVD.
Ani záverečný kompliment nie je bohviečo. „Krivoš sa navždy zapísal do histórie ruských a sovietskych špeciálnych služieb a pre zabezpečenie obranyschopnosti ruského impéria a ZSSR neurobil práve málo.“
Slovenského čitateľa bude okrem úžasu nad neskutočne zaujímavým životným príbehom sprevádzať aj sklamanie z toho, že sa kvôli úzkemu okruhu slávnych musíme uspokojiť aj s niekým, kto po nociach vylepšoval čítanie cudzej korešpondencie tak, aby si nikto nevšimol otvorenú obálku.
Každá doba mala a má svojho Lorenca – machra, ktorý je dobrý vo svojej veci a bez zbytočných morálnych pochybností svoje schopnosti predá každej moci a režimu.
Pod ruským dubiskom
Vždy je zaujímavé sledovať ako autori „zvonka“ píšu o „našom“ svete.
Krivoš sa narodil v roku 1865 kdesi v severnom Maďarsku, teda v Liptovskom Mikuláši, v etniku, ktoré v starej monarchii patrilo k najzaostalejším. A to ešte nezabudol pravidelne upozorňovať, že je vlastne Srb.
Krivošove stredoškolské štúdiá krásne dokumentujú vtedajšie možnosti v „stredoeurópskej únii“. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Přerove, Spišskej Novej Vsi (teda v Igló) a Rijeke (vlastne Fiume, lebo mesto vtedy patrilo do sféry vplyvu Talianska). Aj vďaka tomu ku koncu štúdia ovládal prvých sedem jazykov.
Akadémiu orientálnych jazykov vo Viedni bude Krivoš neskoršie uvádzať ako dôkaz svojho úspechu. V skutočnosti na tejto vychytenej škole ukončil len prvý ročník.
Aj z neúspechu sa pozitívnejšie naladení životopisci snažili spraviť hrdinstvo – vraj bol zo školy vylúčený pre svoju proslovanskú orientáciu.
Krivošov odchod do Petrohradu súvisel s vtedajším proruským nasmerovaním slovenského národného hnutia. Tieň veľkého „dubiska“ prichýlil mnohých.
Prijal pravoslávnu vieru. To ho však nijak neobránilo pred ctižiadostivosťou a preháňaním v téme svojich vedomostí. Veľa energie premrhal v snahe o započítanie predošlých štúdií.
Profesionálny otvárač listov
Krivoš naštartoval kariéru perlustrátora. Inak povedané – tajne otváral korešpondenciu posielanú poštou.
Pri otváraní listov ponúkol dva zlepšováky. Jeho pracoviskom sa stal „čierny kabinet“, teda miestnosť, v ktorej sa perlustrácia uskutočňovala. Vykonávala sa v najvyššej tajnosti pri plnom porušovaní existujúcich zákonov.
