Za jeden z najodpornejších zákonov pokladám zákon o verejnom obstarávaní.
Nadšenci aj tvorcovia zákona nemajú šajnu, čo je reputácia a honor stať sa dvorným dodávateľom na základe zaručenej kvality a poctivosti.
Výhodou pre prijímateľa aj dodávateľa je, ak sa kvalita a poctivosť dedí cez generácie. Víno Palugyay išlo pravidelne na stoly vládcov, izraelské hrušky na stôl britskej kráľovnej, shakespearovské kožené rukavičky tiež, Habsburgovci mali šestnásť dvorných dodávateľov.
Dvorným dodávateľom na viedenský dvor bol napríklad keramikár Sommerhuber. Firma Fabergé bola klenotníctvom na petrohradskom dvore. Nemecká firma Thermos získala erb dvorného dodávateľa termosiek od britského kráľa.
Dnešné špičkové firmy, napríklad Rolls Royce, ale aj KIA, tiež majú dvorných, teda overených, vyskúšaných a spoľahlivých dodávateľov. Dvorný dodávateľ má zaslúžené renomé, honor. Ľahšie získava novú robotu. Zákazník má zaručenú a kontinuálnu kvalitu dodávky.
Duch zákona o verejnom obstarávaní absolutizuje nedôveru v schopnosti človeka s rozhodovacími právomocami. Je mi jedno, že je v zhode s európskymi normami, obdobne popiera kvalitu jednotlivca aj v Rakúsku či Taliansku. Právomoci mení na nerozhodovacie bezmoci.
