Autorka je lekárka a spisovateľka
Ak by ste si teraz hľadali prácu ako lekár/ka v bežnej slovenskej nemocnici, asi by sa vás nik pri pohovore nepýtal, aké máte komunikačné schopnosti. Iba ak v cudzom jazyku či pre zahraničných uchádzačov v slovenskom. Žeby zamestnávatelia vedeli, že tomuto sa škola nijak zvlášť nevenuje?
Určite však vedia, že väčšina sťažností na prácu ich zamestnancov sa týka práve komunikácie. Minimálne z tohto hľadiska je pre nich preto zaujímavé zaviesť istú kultúru.
A tak sa občas stane, že sa zamestnanci povinne ocitnú na akomsi komunikačnom školení. Bez rozdielu dĺžky praxe je to pre nich v drvivej väčšine úplne prvá možnosť niečo také absolvovať.
“Komunikačné školenia z nikoho lepšieho človeka neurobia, ale určite sú potrebné. Ideálne už na škole. Ako prevencia pred vyhorením pre tých, čo ešte horia.
„
Zrazu sa zistí, že sú témy, ktoré robia problémy naprieč generáciami a odbornosťami.
Napríklad: ako citlivo oznámiť príbuzným smrť ich blízkeho, (zvlášť, keď to často musia robiť doslova niekde na chodbe, lebo na priestory na tento účel vyhradené nik nemyslí), ako povedať, že niekto má ťažkú/neliečiteľnú diagnózu (a ako sa správať bezprostredne potom) či ako zistiť a overiť si, že pacient či príbuzní skutočne pochopili terapeutické zámery a pokyny.
