Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Keby Cyril a Metod tušili, akým spôsobom si ich tu vyše tisíc rokov po smrti budú pripomínať a najmä kto všetko sa k ich odkazu bude bez štipky hanby hlásiť, mali by presne také isté možnosti, ako máme teraz my.
Mohli by sa smiať a mohli by plakať. Nič iné by im neostávalo, ani keby sa na stredajší zlet na Devíne mohli prísť nejakým spôsobom, čo ja viem akým, pozrieť.
Uvideli by komunistov v jednom šíku s farármi, navôkol nedozerné davy dôchodcov, ktorých štát za ťažké grajciare napriek tomu, že vlaky im už roky vypravuje zadarmo, k majestátnym to ruinám navozil autobusmi, no a nielenže by ešte videli, že hladina Dunaja i Moravy je nízka, ale by si aj vypočuli volanie akéhosi mužíčka, ako in absentia oslovuje najvyššieho ústavného činiteľa štátu, čiže prezidenta, že najvýznamnejší sviatok, aký SR má, si musíme vážiť a uctievať a že tým, že si ho on, prezident, neuctieva tu, teraz a s nimi, sa nedopúšťa ničoho iného než vlastizrady.
To posledné síce zostalo nevyslovené, no v povetrí to na Devíne visí vari doteraz.
Rovnako zlovestne by tam viseli aj slová tretieho najvyššieho činiteľa, keby mu ich činiteľ číslo dva dovolil predniesť, lenže nie, novodobému velikánovi nášho národa bolo toto právo uprené, čo vyústilo do toho, že velikán oslavy bojkotoval a následne nezasadla ani vláda.
