Autor je ekonóm a pedagóg
Taliani opäť zachraňovali. Padli totiž regionálne banky Veneto Banca a Banca Popolare di Vicenza. Európska regulácia limituje priestor na bail-outy verejnými financiami, avšak na to, aby banky spadali pod európskeho regulátora, musia byť dostatočne veľké.
Zodpovedný orgán však usúdil, že kolaps uvedených bánk by neohrozil finančnú stabilitu a prenechal ich na starosti Talianom. Rozhodnutie na hrane, banky sa totiž scvrkli práve v dôsledku krízy.
“Kým v niektorých ekonomikách sú banky jedným z minimálne dvoch zdrojov financovania, v Taliansku malé a stredné podniky nemajú alternatívu.
„
Taliani si vydýchli, keďže podľa európskych pravidiel by straty museli najprv niesť súkromní veritelia. V tomto prípade to nie sú ako na Cypre ruskí oligarchovia, ale najmä talianske domácnosti.
Výsledkom záchrany podľa národných pravidiel je, že dobré aktíva prevzala za jedno euro milánska banka Intensa Sanpaolo a vláda jej k tomu pridala 5,2 miliardy eur.
Zlé aktíva, čiže úvery po lehote splatnosti alebo nesolventných dlžníkov, na seba prebral štát. Očakáva straty 400 miliónov.
Brusel schválil plán talianskej vlády na záchranu najstaršej banky sveta Čítajte Talianska epizóda podkopala dôveru v bankovú úniu. Je jednoduché obviniť európske inštitúcie z neschopnosti vynucovať pravidlá a náchylnosti podliehať politickým tlakom. Nakoľko je však v prípade Talianska vôbec reálne rozseknúť puto medzi bankami a verejným sektorom?
