Autor je analytik Inštitútu vzdelávacej politiky
Zamestnanci vo viacerých profesiách majú možnosti kariérového postupu, ktoré im umožňujú získať vyššie pracovné pozície a lepší plat. V prípade učiteľského povolania síce možno mať pochybnosti, či je takáto gradácia vôbec možná, ale od polovice 80. rokov minulého storočia sa v USA začali rozvíjať aj učiteľské kariérové rebríčky.
Dnes sa uplatňujú vo viacerých zahraničných krajinách. Pred necelými desiatimi rokmi na tieto procesy nadviazalo aj Slovensko. Ako teda funguje náš kariérový systém?
“Učiteľov sa dá hodnotiť napríklad na základe tzv. portfólia. Ide o súbor dôkazov, na základe ktorých by učitelia preukazovali svoje zručnosti. Mohlo by ísť o podklady, ktoré si vytvára učiteľ, produkty jeho žiakov alebo aj video z vyučovania.
„
Každý učiteľ sa zaraďuje do niektorého zo štyroch kariérových stupňov. Na prvom stupni sú začínajúci učitelia bez praxe. Na ďalší stupeň postúpia spravidla po jednom roku, keď absolvujú príslušné vzdelávanie pre pedagogických začiatočníkov.
Ďalšie dva stupne môžu dosiahnuť, ak úspešne absolvujú skúšku a obhája prácu, čiže získajú atestáciu. Každý postup na vyšší stupeň znamená posun aj v platovej tabuľke.
Dosiahnutý kariérový stupeň sa nedá stratiť a ani neznamená, že učiteľ nadobúda nové povinnosti alebo kompetencie. To zabezpečujú až rozličné kariérové pozície. Ide napríklad o výchovného poradcu, vedúceho predmetovej komisie či riaditeľa školy. Tie nemôže vykonávať hocikto, ale len učitelia na určitom kariérovom stupni.
Sú učitelia hodnotení férovo?
Časom sa však ukázali viaceré nedostatky tohto systému. V prvom rade nejestvujú kritériá, na základe ktorých sa učitelia posudzujú. Tieto ukazovatele by mali byť obsiahnuté v dokumente s názvom profesijné štandardy, tie však zatiaľ neboli prijaté.
Nevhodný je aj spôsob, akým sa atestácie realizujú. Na základe teoretickej skúšky a práce sa nedá nič vypovedať o úrovni a kvalite učiteľov.
Ďalší problém spočíva v kvalite inštitúcií, ktoré atestácie uskutočňujú. Ide predovšetkým o ministerskú organizáciu Metodicko-pedagogické centrum, ktorého činnosť nepodlieha žiadnej externej kontrole kvality.
Schopnosť garantovať úroveň atestácií sa priamo nesleduje ani v prípade ďalších poskytovateľov, čiže vysokých škôl. Členom atestačnej komisie dokonca nemusí byť ani učiteľ z praxe.
Preto vznikajú otázky, ako sa s týmito slabinami vyrovnať a či je to vôbec možné. Dajú sa vytvoriť objektívne kritériá a postupy, ako hodnotiť kvalitu učiteľov? A kto by to mal robiť?
