Autor je spisovateľ a výtvarník
Novoročné predsavzatia som si nikdy nedával. S pribúdajúcimi rokmi však pozorujem, ako sa v kruhu priateľov čoraz častejšie púšťame do úvah o budúcnosti.
Hovoriť o nej je vždy ošemetné, pretože evolučné procesy nie je možné predvídať pre ich nelineárnu dynamiku. V prognózach futurológov pred 20 – 30 rokmi, napríklad, nenájdeme takmer žiadne zmienky o internete ani o smartfónoch.
Napriek tomu sa otázky neodbytne vynárajú. Kedy vypestujeme také kmeňové bunky, ktoré klonovaním umožnia výmenu všetkých našich opotrebovaných orgánov? V akom horizonte možno očakávať implantovanie mozgového senzora, ktorý rozšíri naše kognitívne schopnosti? Kedy sa uskutoční digitálny prenos obsahu nášho vedomia do počítača? A budem to ešte ja?
“Áno, vyrástli sme v malých biotopoch a v klanových štruktúrach, kde nás zvyšok sveta nemusel zaujímať. Svet sa však odvtedy dramaticky zmenil.
„
Nie, nechcel by som žiť ďalších sto rokov, no ak by som tú možnosť dostal a napokon sa pre ňu rozhodol, tak nie preto, aby som si predĺžil radosť zo života ad aeternitatem, (radosť zo života, preboha, čo to je?), ale aby som uspokojil svoju zvedavosť.
Mimochodom, je zaujímavé, ako očividne málo smútime nad tým, že sme neprežili časy pred svojím narodením, ale vieme byť mrzutí z toho, že nezažijeme obdobie po vlastnej smrti.
