Právnik, vysokoškolský pedagóg, bývalý generálny prokurátor a viacnásobný predseda jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky, ktorý v každom volebnom období ako prvý "sľubuje na svoju česť a svedomie ...že bude dodržiavať ústavu a ostatné zákony", by skutočne mohol po oboznámení sa napríklad s niekoľkostranovým zdôvodnením, čo znamená dobrovoľné vzdanie sa mandátu, prinajmenej zapochybovať o tom, či jeho hlasovanie a presvedčenie o odňatí mandátu poslanca Gauliedera bolo v súlade so zmyslom článku 81 ods. 1 Ústavy SR: "Poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať." Prečítanie precízneho zdôvodnenia Ústavného súdu (uverejnili sme ho včera na 4. strane), čo znamená jednoznačne a nespochybniteľne prejavená vôľa vzdať sa mandátu, by muselo usvedčiť predsedu NR SR I. Gašparoviča zo svojrázne a neštandardne (takmer mečiarovsky) vnímanej reality.
Nie je však vylúčené, hoci na prvý pohľad jeho utorkové vyjadrenie pre Slovenský rozhlas ("pán poslanec Gaulieder sa mandátu vzdal listom NR SR, tá to vzala na vedomie. Nemohlo to byť porušenie tohto článku Ústavy SR.") tomu nenaznačuje, že Ivan Gašparovič chápe podstatu sporu a pokúša sa uchovať si pred budúcnosťou aspoň povesť logicky či pochopiteľne mysliaceho politika. Za slovom "pochopiteľne" sa neskrývajú indície a podozrenia z jeho majetkových záujmov v jednom lukratívnom slovenskom podniku, ktoré vyšli na svetlo sveta z jeho blízkeho okolia práve v čase vzniku kauzy Gaulieder. Pochopiteľná, vzhľadom na slovenskú realitu je argumentácia pána Gašparoviča, že o pravosti listu, ktorým sa poslanec vzdal mandátu, by mali rozhodnúť orgány činné v trestnom konaní alebo súd. Po skúsenostiach s (ne)rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v politických kauzách je na výsosť jasné, kam pán predseda NR SR mieri - k zablokovaniu riešenia kauzy Gaulieder a k prezentácii rozhodnutia, aké môže byť pre jeho spolubojovníkov z vládnej koalície dostatočným dôvodom na to, aby nález Ústavného súdu nerešpektovali.
