Záhrada Pavla a Danuty Binderovcov uprostred Bratislavy rozpráva o ich živote aspoň rovnako dobre ako ich diela. Obaja sú výtvarníci. On sochár, ona maliarka. Každý z nich má svoj vlastný originálny rukopis, a pritom sa navzájom dopĺňajú ako divé a šľachtené kvety v ich záhrade. Mohutné stromy a vtáci v ich korunách, okrasné kríky a pomedzi ne pobehujúci pes, poľná tráva a v nej položené alebo nad ňou visiace drôtené skulptúry si navzájom vôbec neprekážajú. Predstava rajskej záhrady nemusí byť ďaleko od toho, ako na človeka pôsobí záhrada Binderovcov. Nie je tu nič umelé, všetko ide tak, ako to chce príroda a ako usmerňuje človek s prírodou zviazaný. V tejto záhrade je totiž kus duše.
Keď Pavol Binder kosil trávu (pravdaže ručne ako každý poctivý chlap), nechal pre Danutu asi 10x10 metrov nepokosenej lúky s margarétkami. "Bolo mi ľúto kvetín a chcel som urobiť radosť žene. Nazval som ten kúsok zeme Lúkou pre Danku," povedal.
Záhrada stúpa do kopca. Na vrchu stojí dom. Nijaký prepych. Jednoduché vkusné zariadenie a strašne, strašne veľa obrazov a sôch. Tu je ten svet, ktorý si Pavol a Danuta vybudovali za roky spoločného života. Pre tvorivého človeka asi nemôže existovať nič krajšie, ako žiť medzi ľuďmi, hoci aj uprostred veľkého mesta, a predsa v tvorivej samote sveta, ktorý si postupne vytvára a dotvára vďaka prírode a vlastnej fantázii. Prekročíte bránu, a ocitnete sa v tom inom svete, vo svete, ktorý formujú práve oni dvaja. Tu neexistujú okolité vplyvy, tu platí iný poriadok. Možno aj preto - vďaka tomuto svetu - sa Binderovci nevytŕčajú na obdiv tak, ako mnohí iní. V tichosti a v skromnosti robia na veciach, ktoré sú príznačné len pre nich. Svet obdivuje originalitu Pavlových drôtených objektov a Danutiných geometrických malieb, ale na Slovensku ako keby ostávali nepochopení. Tu sa možno viac natíska slovo - nechcení.
Danuta sa počas vlády komunistov mohla len veľmi ťažko prezentovať. Jej obrazy boli a sú čisto nepredmetné, čo sa komunistickým ideológom asi dvakrát nepáčilo. V časoch samostatnej Slovenskej republiky tiež nie je v bohvieakej pozícii. Je Poľka, má poľské štátne občianstvo, a to sa na Slovensku dnes kdekomu nemusí páčiť. Určite je v nej aj kus jej vlastnej rozpoltenosti. Sama nevie, kde je viac doma: či v ateliéri v Bratislave, alebo vo Varšave. Jej výtvarný jazyk je geometrický, a geometria vo výtvarnom umení nemá u nás dostatočne živnú pôdu. Nikdy nebola nejako zvlášť uznávaná - ani kritikou, ani publikom. Pritom dielo Danuty Binderovej je v tejto oblasti doslova prevratné. Varšavskú akadémiu absolvovala v roku 1960 a svoju líniu (štvorec a obdĺžnik) si zvolila hneď po nej.
Ako napísal výtvarný teoretik Jiří Valoch: "Nie sú to výpovede o rýdzo geometrickom poriadku konštruktívnej povahy, ale o vzájomnosti geometrie a rukopisu, striktnosti a individuálnosti. Tento vzťah je chápaný ako rýdzo estetická kvalita i ako výsledok intelektuálnej reflexie."Alebo: "Je to veľmi kvalitná umelkyňa, čakáme na jej súbornejšiu prezentáciu."
Počas 70-tych rokov sa obaja vytratili ako z galérií, tak aj z povedomia verejnosti. U nás, pretože v zahraničí aktívne vystavovali naďalej. Neraz sa však stalo, že Pavla naše úrady jednoducho za hranice nepustili. Ticho okolo Bindera bolo prelomené až v roku 1993 vo výstavnej sieni na Dostojevského rade v Bratislave. Nerád o tom hovorí, ale kým donedávna nemohol vystavovať z ideologických dôvodov, dnes nemôže z finančných: nie sú peniaze na katalóg.
"Čo dnes robí Hudec, to je hotová tragédia. Pro Slovakia bola kedysi nezávislá, bola to inštitúcia, kde boli ľudia, ktorým išlo o vec... Teraz mám taký pocit, že - aspoň medzi výtvarníkmi - bolo ešte aj za komunistov menej potentátov. Boli vytypovaní niektorí, čo boli na výšinách, ale tých ostatných aspoň nechali živoriť," hovorí dnes otvorene a Danuta sa červená a tíši ho. Je veľmi citlivá, čo je v protiklade s prísnou geometriou jej obrazov prinajmenšom prekvapujúce. Sama sa priznáva, že pred každou vernisážou prežíva hotové muky. Recenzie o výstavách si odkladá, ale ani po rokoch sa ich neodváži čítať, aj keď ju (možno) hryzie zvedavosť, čo v nich je.
"My sme nedostali od nikoho nič. Ani od rodičov. Máme ďaleko od toho, aby sme niekomu liezli niekam. V najhoršom prípade to zabalíme," pokračuje napriek Danutiným protestom. Netají sa tým, že nemá čo stratiť: ministerstvo kultúry mu tak či tak na katalóg neprispeje a pokračovať v robote mu zakázať nemôžu. "Celý život som sa bránil spolitizovaniu; snažil som sa uchrániť si svoje svedomie, svoje ja. Môj otec hovoril: Pokiaľ chceš byť sám sebou, nedávaj sa do nijakých politických spolkov. Pokiaľ by výtvarník mal byť v nejakej strane, tak na neho začnú robiť nátlak, musí rešpektovať program. Ale čo ak sa mi páči niečo z druhej strany?"
Ale nechajme politiku politikom. Teraz je oveľa dôležitejšie sadnúť si za stôl do záhrady. Trochu spomaliť tep času a zaspomínať si:
On: "Môj otec robil v bani. Mnohí zo štiavnických baníkov boli v rezbárskom združení. Otec v ňom nebol, ale tiež vyrezával. Dodnes mám odloženého Krista, čo urobil. Neboli to umelecké veci, skôr veci videné. Ťažko sa to dá zaradiť - nie je to ani insitné umenie. Pamätám si, že na základnej škole si ma začali všímať, že dobre kreslím. V Štiavnici som začal chodiť na rezbársku školu, ale po prvom ročníku nás preložili do Bratislavy a odtiaľ som išiel na vysokú do Prahy. Otec medzitým zomrel, a mama ani nevedela, že idem študovať; povedal som jej to až po prázdninách."
Ona: "Otec bol výtvarník. Som najstaršia zo siedmich detí. Moje tri sestry sú maliarky, jedna je grafička, tá žije v Paríži, jeden brat je violončelista... takže sme taká umelecká rodina. Chodila som do súkromnej základnej školy, kde si všimli, že mám talent. Je to zvláštne, ale pôvodne som chcela byť chemičkou alebo zubnou techničkou - neviem prečo. Ale urobila som skúšky na umelecké lýceum a už to so mnou išlo. Bola som úspešná žiačka. Po prvom roku Akadémie vo Varšave som mala možnosť ísť študovať do zahraničia: vybrala som si Čínu, ale rodičia mi to nechceli dovoliť. Môj profesor mi vraví: Praha je najbližšie, je tam krásna architektúra. Tak som išla do Prahy. Ale dlho som nevydržala. Po roku som sa rozhodla, že sa vrátim, ale už tu bola prekážka: veľká láska."
On: "Bol som v druhom ročníku sochárstva, Danka prišla tiež do druhého, ale na maliarsky odbor. Býval som na Alešovej koleji. Videl som blonďatú hlavu. Nemal som čo robiť, a tak som do nej hádzal z okna git. Pozrela sa hore, že čo je to za blázna. A tak sme sa spoznali."
Ona: "Škola, spôsob výuky, to všetko bolo pre mňa veľmi vzdialené, keď som to porovnávala s Varšavou, kde bola tvorivá sloboda a slobodné myslenie."
On: "Študovali sme na UMPRUM, kde bola predsa len väčšia sloboda ako na Akadémii. Cez priemyselné formy sa dalo kadečo prepašovať. Ale až neskôr vo Varšave som pochopil, čo Danke v Prahe tak prekáža. Vo Varšave boli celkom iné vzťahy. Profesor bol priateľ, študentov kolega. Ich profesori - to boli mená, nie nejakí stranícki súdruhovia ako u nás. V 1957 po druhom ročníku nám zlikvidovali vojenskú katedru. Ako vysokoškoláci sme robili majáles. Kričali sme napríklad také heslá: "Márie Terézie, obrať se v hrobě, sloužíme deset let tak, jako tobě." Strana a vláda nás potrestala tak, že nám zrušili vojenskú katedru, po skončení sme museli ísť na riadnu vojnu. Aj teraz, s odstupom času sa mi zdá, že sme boli dosť odvážni. Vtedy sa napríklad hrala v rozhlase československá, potom sovietska hymna. Bola mánia milovať Sovietsky zväz. Samozrejme, že sme proti tomu protestovali na rôznych fórach - preto sme na to aj doplatili. Ale sovietska hymna sa prestala hrať."