Autorka je redaktorka Lidových novín
O Ľudmile Nikolajevne Ivanovovej by sa zrejme svet nikdy nedozvedel. Mohla prežiť život svedomitej recepčnej v hoteli Inturist a vo voľných chvíľach by sa venovala spoločensky prospešnej činnosti vo Výbore sovietskych žien, ktorého bola členkou.
Ľudmila Ivanovová nebola ani výnimočne múdra, ani výnimočne hlúpa. Bola to prosto typická sovietska žena. Nielenže sa 17. júla 1986 preslávila po celom svete, ale ešte dnes sa teší fantastickému privilégiu - je jednou z najcitovanejších osôb v histórii krajiny.
“To slovo vtedy nikto nepoznal, takmer nikto ho predtým nepočul.
„
Osemdesiate roky minulého storočia poznamenalo výrazné oteplenie vzťahov Sovietskeho zväzu so západnými krajinami. Michail Gorbačov, ktorý sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany ZSSR, začal perestrojku a glasnosť. Krajina sa pomaly otvárala svetu. Symbolom nevídaných zmien sa stali rusko-americké telemosty.
Neboli to síce priame prenosy, aspoň v Rusku nie, ale svedčili o snahe sovietskeho vedenia povoliť občanom opraty. Telemost, o ktorom bude reč, prepojil mestá Petrohrad a Boston. Odvysielali ho 17. júla 1986.
Diskusiu sovietskych a amerických predstaviteliek nežného pohlavia "Ženy hovoria si ženami" viedol vtedy asi najslávnejší televízny moderátor Vladimir Pozner. Za oceánom riadil debatu americký novinár Phil Donahue.
To on dal mikrofón americkej žene, ktorá, spravodlivo rozhorčená, položia sovietskym súdružkám otázku s náznakom feministickej sťažnosti: "U nás sa televízna reklama stále točí okolo sexu. U vás máte tiež také reklamy?" Pýtala sa úprimne pobúrená Američanka.
V tejto osudnej chvíli strčil Pozner mikrofón pred ústa Ľudmily Ivanovovej. A jej z hrdla vytryskla slová: "V ZSSR sex nie je."
