Pred štyrmi rokmi sa na Silvestra skončila viac ako 70-ročná história česko-slovenského štátu a začala sa konkrétna prax dvoch samostatných štátov, ktoré sa zrodili za rokovacím stolom dvoch politických strán, neschopných sa dohodnúť inak. Po štyroch rokoch samostatnej existencie sa dá - s múdrosťou generála po bitke - naisto povedať len to, že sa nesplnili ani katastrofické scenáre o ekonomickom a menovom kolapse nového štátu, ale ani maximalistické predstavy budovateľov "Švajčiarska Východu".
Dôvodov spomínanej situácie je viacero: predpoklady Slovenska na zaradenie sa medzi civilizované a prosperujúce krajiny Európy boli a ešte stále sú vyššie, ako sa očakávalo na sklonku roka 1992, ale faktom je aj to, že vnútorný politický zápas o charakter štátu je sebazničujúcim elementom, čoraz viac oddeľujúcim Slovensko od cieľov, aké si vytýčilo pri svojom zrode, t. j. stať sa organickou súčasťou NATO a Európskej únie. Ďalším momentom, dramaticky determinujúcim súčasnú podobu Slovenska, je šanca storočia, šanca ekonomicky zabezpečiť seba a svojich blízkych a osobne sa podieľať na vytváraní domácej vrstvy podnikateľov a zbohatlíkov, a to za každú cenu, napr. zakrývaním trestných činov niektorých príslušníkov súčasnej moci.