Mladý Hamburčan prechádzal pomedzi ľudí s nápisom na kartóne. Polícia by si ho mohla pomýliť s protestujúcimi, preto ich upozorňoval ceduľou: Som odtiaľto, idem len do supermarketu.
Vraj to bol komik, ktorý býva v štvrti, kde sa odohrávali boje medzi demonštrantmi a políciou. Alebo len obyčajný chlapík so zmyslom pre humor, ktorý sa ocitol zacviknutý medzi dobre stráženými lídrami G20 a karnevalom politického protestu.
“Festival raw politiky, ktorý predviedli demonštranti pozvážaní z európskych krajín aj domáci vybavujúci si účty, vo výsledku nahral silnejšej kultúre dohľadu a prísnejšiemu prístupu k ultraľavici.
„
Počúvali sme sťažnosti, že ak by pouličné nepokoje spôsobili skupiny ultrapravičiarov, bolo by okolo celej veci viac humbugu. Lepšie by sa pripravilo mesto, možno by sa snažilo zhromaždeniam predísť. Futbalových fanúšikov vedia odfiltrovať, neumožniť im cestovať, prečo by to vraj nešlo aj s inými výtržníkmi.
A viac by sa sťažovali aj obyvatelia. Hovorilo sa, že títo im naopak poskytli zázemie okolo štvrte Rote Flora. Podobne ako v Berlíne či vo Viedni, aj tu možno nájsť štvrte sympatizujúce s krajnou ľavicou.

Ak vidiecka krčma skôr pochopí pravicových ultras (veď sú ako naši chlapci!), ľavý okraj sa lepšie cíti vo veľkomeste. Na predmestí, v chudobnejších štvrtiach, ale aj medzi inteligenciou a chic pracovníkmi na voľnej nohe. Tak hovorí stranícka sociológia západnej Európy.
Vraj ak by výklady rozbíjali neonacisti, ostrejšie by sa o protestoch písalo. Je pravda, že mnohých protestujúcich pritiahla skôr príležitosť hodiť dlažbovú kocku do výkladu či policajta a tváriť sa pri tom politicky. Mnohí prišli, aby vytvorili z ulíc Hamburgu zónu, v ktorej sa na chvíľu môžu hrať na to, že ešte nie je rozhodnuté, kto z koho, či oni, alebo status quo.