Autor je redaktor MF DNES
My Česi sme si na rozdiel od Slovákov niektoré veci za tých uplynulých dvadsaťpäť rokov jednoducho neprežili.
Šesť rokov mečiarizmu bolo pre Slovensko strašnou skúsenosťou, v ktorej ste však pochopili, že demokracia tu nemusí byť navždy a že ani naša príslušnosť k Západu nie je niečo, čo sa tu počas Nežnej revolúcie zázračne zrodilo a čo tu máme navždy.
“Časť Babišových odporcov označuje jeho možné jasné víťazstvo za ohrozenie demokracie. Ak svoje slová myslia vážne, potom by sa mali správať podobne, ako strany, ktoré sa pred voľbami na Slovensku v roku 1998 spojili do SDK.
„
Skúsenosť s Vladimírom Mečiarom Slovensko určite posunula vpred a aj jeho - v mnohých smeroch ideový - nasledovník Robert Fico si v čase, keď stál na čele jednofarebnej väčšinovej vlády svojho Smeru, dával pozor, aby neprekročil niektoré červené línie.
Tie, ktoré boli vymedzené v roku 1998, keď Slovensko mečiarizmus po šiestich rokoch konečne porazilo.
V Česku takúto skúsenosť nemáme. Niežeby sa česká demokracia vyvíjala bez problémov.
Opozičná zmluva medzi Milošom Zemanom a Václavom Klausom po patových voľbách v roku 1998 zaváňala veľkými nepríjemnosťami. A koniec vlády Petra Nečasa pred štyrmi rokmi bol zrejme najmenej dôstojným koncom kabinetu, ktorý stredná Európa od pádu komunizmu zažila.
Ale napriek tomu, nikdy v uplynulých dvadsiatich piatich rokoch nečelila česká demokracia a česká spolupatričnosť so Západom takému životnému ohrozeniu ako samostatné Slovensko za druhej vlády Vladimíra Mečiara.
Ani toto ohrozenie nebolo na Slovensku zrejmé hneď - teda niektorým predvídavým ľuďom áno, ale tých na Slovensku v rokoch 1992 - 1993 až tak veľa nebolo.

Z Balkánu do strednej Európy
Slovenskí demokrati, mnohí z nich boli istý čas aj v Mečiarovom HZDS a na tú správnu stranu barikády prešli až po určitom čase, museli ešte prehrať predčasné parlamentné voľby v roku 1994, aby si poriadne uvedomili, aké veľké riziko Mečiar a jeho ľudia pre Slovensko predstavujú.