Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Doris Lessing, Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť, preložila Aňa Ostrihoňová, Inaque 2017
Dejiny ľudskej povahy sú zaujímavejšie ako dejiny skutkov. Slávna prozaička v zbierke svojich esejí skúma, ako často a ako veľmi jednotlivcov i skupiny ovláda divošská minulosť.
Nositeľka Nobelovej ceny Doris Lessingová si za svoje myslenie, tvorbu i život vyslúžila mnoho ďalších prívlastkov. Bola označovaná za najdôležitejšiu spisovateľku uplynulých sto rokov, vizionárku i feministickú ikonu.
“Autorka s úctou hovorí o tých, ktorí sú aktérmi tichej revolúcie založenej na triezvom pozorovaní nášho správania a našich schopností. Trpezlivo zbierajú informácie potrebné na zmenu sveta. Nabádajú na premyslený krok od prudkých emócií k objektivite.
„
Okrem toho aj za ženu schopnú myšlienkových konverzií - uverila tomu, že pochybnosť o základných princípoch je znakom civilizovaného človeka. Mala talent na demoláciu. Keď stratila čitateľov, tak len preto, aby získala nových.
Rezignovala na komunistické myšlienky a v závere života zakotvila až v kozmickej antropológii. Vždy sa vracala k osobnej životnej skúsenosti v Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe), ktorá ju inšpirovala k pozorovaniu rasových predsudkov a spoločensko-politického nátlaku.
Sériu piatich prednášok vychádzajúcich teraz v slovenčine pripravila Lessingová ešte v roku 1985 pod záštitou CBC. Napísala ich pre program Masseyových prednášok, v ktorom výnimočné osobnosti dostávali príležitosť predstaviť výsledky svojho výskumu v oblastiach všeobecného záujmu.
Vďaka tejto „objednávke“ sú eseje maximálne zrozumiteľné. Občas až tak, že sú na hrane tých najsamozrejmejších zistení o ľudskom svete.
Rok vzniku textov je zrejmý pri glosovaní vtedy aktuálneho svetového diania. Nanešťastie divošské pudy a barbarstvo v priebehu ďalších desaťročí nezmizli zo scény, a tak týmto postrehom historický čas silu (a naliehavosť) neukradol.
Keď sa povie krv
Dominancia rozumu je zdanlivá. V skutočnosti prevláda brutálnosť a hlúposť.
„Naozaj o sebe vieme viac ako ľudia v minulosti, ale využívame z toho len maličkú časť.“ Máme obrovské množstvo informácií z univerzít a výskumných centier, ale spôsoby riadenia spoločenstiev sa nezmenili. A práve tieto spôsoby sú podstatné.
Lessingová tu vidí miesto pre spisovateľov. Sú schopní zaujať odstup od masových emócií a spoločenských konvencií. Poskytujú možnosť vidieť sa tak, ako nás vidia iní.
Ona sama je vo svojom snažení o univerzálny feedback nekompromisná. Demaskuje všetky možné ilúzie o ľudskej dobrote a racionalite. Vojny už oddávna odkrývajú našu podstatu. Keď analyzuje bielych i čiernych bojovníkov z vojny v Zimbabwe, zisťuje, že oni si vlastne vojnu „užívali“.
Stačilo ich navnadiť na krv. Bolo jedno, že šlo o ušľachtilú, posvätnú, priebežne rečami a rituálmi oslavovanú krv vlastenectva či „krv mučeníkov“. „Keď sa vysloví slovo krv, rozum dostáva voľno.“
