Petr Šabata pracuje v Českom rozhlase
Pavel Kolář, Michal Pullmannn: Co byla normalizace? Studie o pozdním socialismu. Nakladatelství Lidové noviny a Ústav pro studium totalitních režimů, Praha 2016
Dejiny komunistického Československa nemožno zužovať na monštruózne procesy, stranícke čistky a lágre. Tiež tu žila väčšina spoločnosti, ktorá sa o represie príliš nezaujímala a riešila oveľa banálnejšie každodenné problémy.
Preto bolo treba položiť si otázku, či ľahostajnosť českého a slovenského obyvateľstva, priživovaná obrátením sa väčšiny ľudí na súkromné záležitosti a „pokojný život“ mimo komunistickej moci a ideológie, nepredstavovala nakoniec pevnejšiu oporu režimu ako tajná polícia a ideologická manipulácia.
Týmito slovami si autori zborníka Čo bola normalizácia? Pavel Kolář a Michal Pullmann vymedzili priestor svojho skúmania. Na otázku prečo bol normalizačný režim tak dlho stabilný a prečo sa koncom 80. rokov tak ľahko zrútil, zodpovedajú inšpiratívne a prekvapivo.
Autori v jednotlivých textoch predovšetkým polemizujú s dvoma staršími historickými koncepciami československého socializmu: že išlo len o útlak obyvateľstva politickou (komunistickou) triedou a že štyri povojnové desaťročia boli len nejakým nešťastným vykoľajením na ceste oboch úctyhodných národov na ceste k demokracii a prosperite.
Seriálový Dietl nad Husákom
“Dietlovské seriály na jednej strane prinášali vízie lepšej, spravodlivejšej spoločnosti, ale zároveň zobrazovali konkrétne postavy prežívajúce každodenné problémy reálnych ľudí.
„
Autori prinášajú na potvrdenie ich teórie o symbióze režimu s obyvateľstvom mnoho argumentov a príkladov, a to nielen z Československa, ale aj z iných socialistických krajín.
Pripomínajú napríklad prácu americkej historičky Pauline Brenovej, ktorá vystihla jeden z kľúčových zdrojov stability husákovského režimu: televízne seriály.
Zamerala sa pritom na „imaginatívny svet dietlovských seriálov, ktoré na jednej strane prinášali vízie lepšej, spravodlivejšej spoločnosti, ale zároveň zobrazovali konkrétne postavy prežívajúce každodenné problémy reálnych ľudí: osobné strasti, váhavosť, krehkosť medziľudských vzťahov alebo intrigy v práci“.
Podľa Brenovej predstavovala práve ilúzia „spokojného života“ vyvolávaná televíznymi seriálmi jeden z hlavných zdrojov normalizačného pokoja, lebo poskytovala ľuďom ako prežitok aktívnej sebarealizácie, tak i pocit poriadku.
