Autor je interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave
Mečiarove amnestie sú aj po množstve textov o nich už napísaných stále pútavou témou. Napriek viac ako 150 stranám a štyrom odlišným stanoviskám text stojí za prečítanie.
Nielen pre právnikov, celospoločensky, s väčším presahom ako len v rovine paragrafov. Poskytuje totiž oficiálny začiatok možnej reflexie toho, čo sa dialo v tzv. mečiarovských časoch.
“Bez možnosti skúmať najtajnejšie zákutia tretej ríše, deportácií, ale i postojov vtedajších bežných občanov by sa Nemci nikdy neboli schopní vyrovnať s otázkou svojej viny. Ak bude mať ÚPN pod kontrolou Danko alebo Fico, tak my to v súvislosti s komunizmom a fašizmom zvládneme?
„
Samotné zrušenie amnestií otvorilo priestor odkrývať minulosť a jej zločiny. Našu spoločnú minulosť a zároveň minulosť každého jednotlivca, ktorý žil v tej dobe.
Návrat času do bezčasia
Práve v kontexte reflexie času za zvláštnu pozornosť stojí odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészsárosa. Sudca poukazuje na rôznu dynamiku plynutia času. Veľmi otvorene nám pripomína Havlov pojem „bezčasu“, ktorý tu bol počas obdobia komunistickej normalizácie.
V stanovisku Mészáros píše, že tomto bezčase „bolo jedno, aký čas je na hodinkách, život s maličkým kúskom milostivo vydelenej slobody sa akoby začínal znovu tým istým dňom. Ak by nebolo všakovakých majstrovstiev sveta, ani by sme si nespomenuli, aký bol rok, pretože vlády sa nemenili, vládli na večné časy ‒ bezčasy. Bezčasie v nás vtedy zahatalo všetky časy minulé. Vnuci nevedeli, či ich dedovia boli buržoáziou, či proletármi, či partizánmi, alebo gardistami, katolíkmi či luteránmi, či hádzali po tankoch s bielou čiarou kamene, alebo ich v kútiku duše vítali".
Pravda, odvaha, bezprávie. Sudcovia vysvetlili, prečo zrušili amnestie Čítajte Keď čítame túto reflexiu bezčasu, nevyhnutne sa natíska otázka, ako sa s takýmto obdobím možno vyrovnať. Ako skúmať takéto obdobie/obdobia?
Pri amnestiách to budú robiť trestné súdy, pretože im Ústavný súd „povolil“ odkryť obdobia mečiarovských zločinov bezčasu.
Budeme mať šancu vidieť, čo sa naozaj stalo. Alebo aspoň možnosť hľadať odpovede na tieto otázky. Reflektovať svoj podiel viny. Ak sme obhajovali Mečiara, ak sme ho volili alebo hájili (ne)zrušenie amnestií. A „on“ unášal, vraždil, manipuloval.
Kto iný sa bude súdiť s Babišom?
Potom sú tu však obdobia vzdialenejšie, na ktoré sme ešte citlivejší. Veď ruku na srdce, kto nepozná alebo nevie nájsť vo svojom okolí komunistu, ľudáka, eštebáka.
Jáchymovské bane, Osvienčim, tábor v Seredi, prekliata Kolyma a ich obete. Stovky a stovky strán dokumentov, ktoré odkrývajú pravdu o zločineckých ideológiách, v ktorých sme ako národ žili. To všetko v archívoch Ústavu pamäti národa.
