Keby sme na vstup do Únie čakali nie päť - od pozvánky v Helsinkách k podpisu v Aténach - ale dvanásť rokov, nálada v krajine by bola o poznanie mizernejšia. Že dnes riešime, koľko integrácie si želáme, môže vyzerať z pohľadu Macedónska ako luxusný problém.
Krajina sa za viac ako desaťročie nedostala ani k začatiu rozhovorov. Predbehla ju Čierna Hora aj Srbsko, ktoré rozhovory otvorili. K Macedónsku sa pred tromi rokmi pridalo Albánsko do rovnakej kategórie veľmi neistých čakateľov.
“Kritici rozširovania dnes poukazujú na poľský a maďarský príklad: Pozrite sa, tranzícia nie je jednosmerná. Tieto štáty evidentne neboli pripravené, ak dnes tak nehanebne skĺzavajú k autokracii.
„
Medzitým stihli v kampani za vystúpenie brexitéri strašiť Britov Albáncami: Ak vám nestačili Poliaci a Rumuni, po ďalšom rozšírení príde celé Albánsko! Aj strach z ďalšieho rozširovania zohral úlohu v hlasovaní o odchode. Brexit tiež znovu posmelil tých, ktorí sa domnievali, že rozširovanie bolo unáhlené.
Kritéria zmäkli, aby pristúpilo Bulharsko a Rumunsko. A kritici rozširovania dnes poukazujú na poľský a maďarský príklad: Pozrite sa, tranzícia nie je jednosmerná. Tieto štáty evidentne neboli pripravené, ak dnes tak nehanebne skĺzavajú k autokracii.

Takáto kritika nie je spravodlivá. Veď čosi podobné by sa dalo hovoriť o Mayovej Británii: Že ostrovy nikdy celkom neakceptovali členstvo, nevyrovnali sa s pozíciou jedného štátu z mnohých, vždy sa vnímali cez výnimky.