Keď vyjdú tanky do ulíc, je jasné, že sa deje niečo zlé. V Československu v roku 1968, v Pekingu v roku 1989 či pred rokom v Ankare. Príčiny môžu byť rôzne, no najmä ide o jasný prejav sily a moci.
Nech už sa v krajine deje čokoľvek, obdobie diskusií sa končí, na rad prichádza armáda.
Turecko ani pred 14. júlom nebolo celkom demokratickou krajinou. Erdogan si posilňoval moc, keď mu ju rok predtým voliči vo voľbách naplno neodovzdali, spustil zásahy proti Kurdom, intelektuálom a médiám.
“Na zlé vládnutie prišla zlá reakcia, ktorá vyvolala ešte horšie represálie. Z krajiny, ktorej obyvatelia sa cítia byť Európanmi, vzniká režim strachu s desaťtisícmi politických väzňov.
„
O pár mesiacov poslal Turkov k urnám zas, tí „napravili svoju chybu“ a prezident mohol zostavovať vládu svojich verných.
Aj v tejto situácii však platí, že ak vyjdú tanky do ulíc, deje sa niečo zlé. Dovtedy mohla ešte opozícia ako-tak konať, spor sa odohrával v parlamente a na pôde relatívne slobodných médií. To sa však skončilo v momente, keď sa na ulici objavil prvý tank.
Erdogan dostal voľnú ruku na to, aby zasiahol. Dovtedy ho brzdil možný odpor verejnosti, v poslednom roku sa už na to nemusel obzerať. Všetko sa dalo odbiť tým, že treba chrániť krajinu pred armádou, ktorá chce znovu prebrať moc nad krajinou.
