V hodnotení rôznych medzinárodných organizácií bdejúcich nad rešpektovaním jedného zo základných pilierov demokracie - slobody prejavu - je Slovensko zaradené medzi krajiny s čiastočnou slobodou tlače. V minulom roku zaujal dokonca slovenský premiér miesto v zozname 10. najväčších nepriateľov tlače vo svete, ktorý vydal americký Výbor na ochranu novinárov. S argumentom, že "svojimi zákonmi deptá tlač a ostatné oznamovacie prostriedky". Je prirodzené, že vysokí ústavní činitelia SR voči takýmto vyjadreniam protestujú a vyhlasujú, že na Slovensku existuje absolútna sloboda tlače. S argumentom, že "od r. 1989 sme nezaznamenali žiadny prípad prenasledovania, väznenia alebo dokonca násilnej smrti novinára kvôli jeho novinárskej činnosti".
Obidve argumentácie treba upresniť. Medzi zákony, účelom ktorých je aj deptanie tlače a ostatných oznamovacích prostriedkov, možno oprávnene zaradiť nielen schválenie oboch noviel Trestného zákona poslancami vládnej koalície - a nič na tom nemení ani skutočnosť, že ešte nie sú účinné, resp. môžu byť ústavným súdom označené za rozporné s ústavou - ale tiež napr. $ 200 i) novely Občianskeho súdneho poriadku. Dôkazným bremenom totiž zaťažuje žalovaného a nie žalobcu, čo je však podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v rozpore so slobodou prejavu a informácií a už "samo o sebe" môže predstavovať ich porušenie. Aj preto, lebo "vyhlásenia názorov nepripúšťajú dôkaz". Vládna argumentácia, že v SR žiaden novinár nebol prenasledovaný, uväznený či usmrtený, predstavuje účelové nepochopenie podstaty slobody tlače, ktorá nielenže nie je právom novinárov a médií, ale právom každého jedinca a spoločnosti ako celku, a provokuje otázku, či naozaj treba najskôr zavraždiť novinára, aby si vládna moc uvedomila, o čom sloboda prejavu vlastne je. Za prenasledovanie možno oprávnene považovať sledovanie novinárov slovenskou tajnou službou, ktoré v uplynulom roku pokračovalo. A prenasledovaním sa všade na svete označujú personálne čistky aj v tzv. verejnoprávnych médiách - televízii i rozhlase, o pokračovaní ktorých vydala tentoraz svedectvo aj prokuratúra: "Postup vedenia STV pri rozviazaní pracovných pomerov s jednotlivými pracovníkmi bol v rozpore so zákonom." Úrad práce konštatoval porušovanie Zákonníka práce ako aj zákona o zamestnanosti v STV a súd, na ktorý sa obrátil prepustený zamestnanec Slovenského rozhlasu, rozhodol, že tento v žiadnom prípade hrubo neporušil pracovnú disciplínu a teda výpoveď bola v rozpore so zákonom. A napokon - na šéfredaktora SME podal prokurátor žalobu pre trestný čin ohrozenia služobného tajomstva, i keď to žiadnym tajomstvom nebolo.
ZMENA ŠTÝLU
Prístup vlády bol charakterizovanýnajmä dvomi škandalóznymi udalosťami. Prvou bolo podanie žaloby vládou na denník SME s požiadavkou zaplatiť jej členom celkom 9 miliónov korún. "Okrem iného aj za výroky, ktoré odzneli na panychíde za R. Remiáša, ale vláda to nechcela konkretizovať len na tento prípad, ale chcela to zovšeobecniť," dôvodila Buláková. Druhým škandálom bolo neoprávnené zamedzenie vstupu štyrom novinárom na pravidelné tlačové besedy. O žalobe na denník SME už rozhodol prvostupňový súd - vydavateľ je povinný sa ospravedlniť a zaplatiť jednotlivým členom vlády takmer 7, 5 milónov korún. Zrýchlený súdny proces, kedy samosudca P. Tomáš rozhodol bez riadne vykonaného dokazovacieho konania, bez preukázania oprávnenosti požadovanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú určil na základe "hierarchie postavenia jednotlivých členov vlády", a nie podľa skutočne utrpenej ujmy, je čiernym dňom slovenskej justície. Denník bol potrestaný za uverejnenie informácie, presnejšie odcitovanej vety, ktorá zaznela na panychíde za zavraždeným R. Remiášom, teda za plnenie si svojej spravodajskej povinnosti. Podľa názoru sudcu z predmetnej vety mohol vzniknúť dojem, že vláda je zodpovedná za jeho vraždu, neskúmal však pritom ani základné náležitosti, potrebné a zavedené pre objektívne rozhodnutie - či vydavateľ konal so zlým úmyslom, bezohľadnosťou alebo zlomyselnosťou. Mimochodom - rozhodnutia súdu, ktoré ukladajú povinnosť dotknutej strane ospravedlniť sa napriek jej nesúhlasu, sú v rozpore s Ústavou SR. Aj mlčanie je totiž chránenou formou prejavu - "právo na slobodu prejavu obsahuje aj právo nevyjadriť sa, t.j. zostať mlčať". Odobratie akreditácií Úradom vlády SR štyrom novinárom, na vydanie ktorých naviac úrad nemal oprávnenie, je priamou diskrimináciou a svojvoľným upretím práva na informácie. Medzi násilné spôsoby členov vládnej koalície patrí aj fyzické napadnutie redaktora Twistu poslancom R. Hofbauerom a dvoch mladých ľudí prívržencami HZDS, ktorí na verejnom mítingu vyjadrili svoj názor transparentom "Republiku si rozvracať nedáme! 1948 - K. Gottwald, 1989 - M. Jakeš, 1996 - V. Mečiar". Medzi nenásilné, ale diskriminujúce a obmedzujúce právo na šírenie informácií a slobodu prejavu patrí napríklad odporúčanie premiéra Mečiara členom vlády, aby neposkytovali rozhovory redaktorom RFE.