Vyhrnúť si rukávy, vybehnúť do tých podchodov a na chodníky, asfaltovať cesty, natierať zábradlia a zbierať odpadky. Poďme konečne makať, my z tých kaviarní a vinární, odtrhnutí z reťazí a od skutočného života.
Vykročme do polí, chlípne objímajme dievčiny – lebo ony to tam chcú, ony tým žijú, svojou bukolickou autenticitou a jednoduchosťou. Lebo môžeme si ich kúpiť, tupými gestami a predstieraním záujmu.
Lenže ono to tak nie je: akurát dokážete viac naštvať. A nie je žiadne my a oni, dve Slovenská – len živený mýtus, ktorý pracuje s predsudkami, čo nám do hláv vtĺkla evolúcia.
Lebo keby bolo, keby jestvovali dve krajiny, dve paralelné univerzá, ktoré nie a nie sa pretnúť, nikdy by sme k sebe nemuseli nájsť cestu. Nemuseli by sme dokázať nájsť ten spoločný príbeh, tú jasnú, rozumnú a užitočnú víziu, ktorej všetci dokážeme uveriť a ktorá zvládne nakopnúť túto krajinu nielen do zadku.
Je ľahké utiekať sa k slameným panákom, je ľahké predhadzovať zástupné problémy, hľadať vnútorných nepriateľov: zvlášť, ak ste ako samopredseda parlamentného kolchozu uverili, že oni vám chcú zle, sú vaším nepriateľom, že k vám cítia odpor aj nenávisť. A pritom ak by existovali, len by dúfali, že krajina by mohla aj fungovať. Aspoň niekedy a aspoň v čomsi.
