Ahoj Peťo.
U nás doma to občas takto chodí. Vyberieme sa von, ruka v ruke, ako takí prešedivení milenci z Verony, reku, spravíme kolo dokola, okolo nášho hradu a práve včera som jej navrhol – láska, dnes ťa zoberiem aj na kraj sveta.
Poznáš to. Takéto mimoriadne memorandum sa nevyhlási len tak hocikomu a už vôbec nie ako floskula, doviata Petrom - vetrom. To treba, aby sa niečo zohrialo v chladnom duchovnom brnení chlapa, kdesi hlboko pod tričkom, no a podobný stav zrazu nastal. Usmažila mi palacinky. Poznáš ma, som navonok vecný, v cite strohý, vo vyjadrovaní absolútne nezávislý od podobných poryvov, ale nedá sa nič robiť, keď ide o palacinky, nespoznávam sa.
Hovorme však o koreni veci. Bez mihnutia brvy povedala – dobre a myslím že ešte dodala – láska, s tebou kamkoľvek aj tam.
Šťastím ma obliala jej oddanosť voči mne, no zároveň som sa zháčil. Pozastavila ma moja vlastná nerozmyslenosť, čo som to povedal. Párkrát som na mieste prešliapol a s neistým záchvevom v krku, zajakajúc sa, jej vravím – ale...
Do Prahy na koči
V podstate nič neodvolávam, láska, ale rád by som ťa upovedomil, kraj sveta už nie je ten, čo bol. Povedzme, v čase hudobného klasicizmu fungoval perfektne. Mozart neváhal, aj on vzal tú svoju Constanzu do Prahy – to bol vtedy pre nich najkrajnejší kraj sveta, teperili sa tam pekne spolu v rozheganom hintove týždeň, možno aj dva a pozri, aký to malo spoločensko-kultúrno-politický význam. Citujem jeden vzdelaný portál:
„Friedich Mörike napsal román, zachycující cestu Wolfganga Amadea Mozarta do Prahy na premiéru opery Don Giovanni na podzim roku 1787. Jde o půvabný, i když zčásti smyšlený a v podrobnostech historicky nedoložený příběh, odehrávající se během jednoho dne na blíže neurčeném rokokovém zámečku na Českomoravské vysočině, kde se Mozart se svou ženou Constanzí zastavili na odpočinek. Novela líčí Mozartovo podmanivé společenské chování, popisuje způsob jeho práce a vypráví o jeho radostech i o tíživých předtuchách blízké smrti.“
Vidíš Peťo? A teraz povedz. Mala by dnes, v nadzvukovej dobe, význam podobná cesta koňmo, keď sa tam hravo dostaneme vlakom či lietadlom? Mám z toho však problém. Čo zabaliť do batoha, ako doň vtesnať všetku potrebnú hmotnú potrebu a popritom ešte aj ľavou zadnou skomponovať zopár geniálnych opier. Tvrdíme, že nemáme čas, aj keď sa na kraj sveta dostávame podstatne rýchlejšie ako Mozart.
Bageta, banán a basta
Skúšal to už kdekto, na kraji sveta hľadal podstatu svojho života, chcel sa tam dostať napríklad na mopede značky Stadion, trabantom, sovietskym osobným „gruzavikom“ značky Lada, dokonca sa ktosi rozhodol toľký kus cesty zmerať pešky. Všetky pokusy sa skončili fiaskom. Náš súčasný kraj sveta treba hľadať asi inak, zdá sa, že spočíva dakde v nás.
“Čo keď spolu odídeme na kraj sveta a zatiaľ sa u nás k moci prederie Grázel. Vidíš ho. Nie? Nenápadne ziape z hĺbky potkanej diery, ako si treba znova uzurpovať moc.
„
Nakoniec som dodal – prepáč, donesiem ti aj modré z neba, ale v danom bode som sa mierne nadhodnotil. Nehnevaj sa, kraj sveta sa nekoná. Všade samá nástraha a vieš, koľko stoja dve letenky tam a späť? To aby som škrtil rodinný rozpočet, až zmodrá. A k tomu strava na palube, tak to je jeden samostatný horor, vôbec žiaden lekvár v palacinkách.
