Autorka je riaditeľka Ústavu verejnej politiky FSEV UK v Bratislave
Keď som minulý rok na južnom ťahu Bratislava – Košice uvidela tabuľu oznamujúcu rodný dom Boženy Slančíkovej-Timravy a pri nej informáciu, že je odo mňa vzdialený len 20 km, zabočila som na cestu do Polichna.
Dvadsať kilometrov síce trvalo tridsať minút, ale to nebolo to najhoršie. Na tretí pokus som našla dom, faru, kde spisovateľka kedysi bývala a kde je dnes jej múzeum. V obci totiž chýbali tabule, ktoré by ma usmerňovali.
“Tu máme veľa práce pred sebou, keďže zatiaľ žiadna vláda nedala na dobudovanie dôstojných pamiatok našej histórie finančné zdroje. A to napriek tomu, že o tom zvyknú často rozprávať.
„
Múzeum bolo zatvorené. Rozhodla som sa preto zavolať na číslo uvedené na dverách, v obci však nebol signál. Miestni mi odporučili vybehnúť na blízky briežok. Skúšala som to (aj so synom pod pazuchou), no nešlo to.
Po krátkom vypytovaní som zistila, že kľúče od múzea sú na miestnom úrade, miestny úrad však pracuje len vo vybrané dni v týždni a práve v daný deň bol zavretý. Ako u Ťapákovcov. Starosta bol mimo obce, k Timrave som sa nedostala.
Prešla som aspoň Polichno a s unaveným synom som išla naspať na hlavnú trasu do Bratislavy.

Slovanské hradiská bez sprievodcu
Tento rok sme vyrazili za slovanskými hradiskami. Cestou do Brna dve tabule lákajú na Mikulčice a Pohansko. So sestrou sme deň pred Sviatkom svätých Cyrila a Metoda naložili deti do aut a išli.
Laici ako my, ktorí prišli na výlet s deťmi za históriou Veľkej Moravy, v Pohansku nenájdu v podstate nič. Nájdu pole, bez označení a výkladu. Mikulčice ponúkajú lepšie výklady a označenia archeologických vykopávok, z hľadiska služieb však tiež biedny.
Našli sme plagátik, ktorý odporúčal ďalšie slovanské hradiska vrátane územia Slovenska. Druhý deň sme sa preto vydali do obce Bojná. Navigácia v aute nám pomohla dostať sa do dediny a následne k parkovisku plného aut. Máme to!, mysleli sme si, ľudia určite idú na miestne hradiská, veď je sviatok našich vierozvestcov.