Autor je analytikom think-tanku STRATPOL - Inštitút strategických politík
V domácej i zahraničnej politike je existencia oponentov základným predpokladom politického života. Vzťahy medzi oponentmi sú definované súťažou či súperením, v prípade spoločného záujmu však existuje vždy aj priestor na spoluprácu.
S nepriateľmi sa bojuje.
“Rozumne nastavená stratégia by mala cieliť na izoláciu Putinovho režimu, ktorý musí vedieť, že jeho podvratné zásahy a „vplyvové” akcie budú mať konzekvencie.
„
Cieľom boja je víťazstvo, čo znamená vnútenie našej vôle nepriateľovi, jeho eliminácia ako hrozby a zaistenie naplnenia našich záujmov. Presne takto sa na nás díva režim Vladimira Putina.
Ak sa pozrieme na širší obrázok ruských akcií a politických deklarácií za posledných pár rokov, možno dobre vystopovať, ako sa v kremeľskom videní sveta stal Západ z oponenta nepriateľom.
Dnes si málokedy spomenieme na priateľstvo a blízky vzťah Vladimira Putina s bývalým britským premiérom Blairom či americkým exprezidentom Bushom.
Prácu špeciálnej komisie NATO-Rusko, ktorá bola historicky najužšou spoluprácou medzi alianciou a Moskvou, prerušilo až vyrojenie sa neoznačených ruských vojakov na ukrajinskom Kryme.
Taktiež afganská anabáza NATO by bola bez spolupráce Ruska ešte komplikovanejším a náročnejším podujatím.
Na život a na smrť
Najneskôr od vypuknutia ukrajinskej krízy možno o nepriateľstve Putinovho Ruska voči EÚ, NATO a Spojeným štátom len ťažko pochybovať.
Metódy, ktorými Rusko vytiahlo na ťaženie proti hegemonickému postaveniu Západu, ciele, ktoré volí pri svojich vytrvalých atakoch, ďaleko presahujú mieru obyčajného súperenia politických oponentov.
Urputnosť konsolidácie tzv. suverénnej demokracie, čo je označenie kremeľských politických technológov pre Putinovo vládnutie, agresívna „sebaobrana“ ruskej veci v tzv. blízkom pohraničí a systematické torpédovanie základov politicko-bezpečnostného poriadku v Európe poukazujú na dôležitú vec.
V Moskve interpretujú existujúci konflikt ako nezmieriteľný zápas, hru s nulovým súčtom v ktorej nejde o nič iné ako bytie a nebytie Ruska.
Skutočnou tragédiou tejto situácie je neúprosná logika faktu, že ak jeden aktér posunie svoje správanie zo súperenia na rovinu nepriateľstva, musia tak s ohľadom na svoje záujmy učiniť aj ostatní aktéri. Ak tak neučinia, budú nevyhnutne v konfrontácii ťahať za kratší koniec a s najväčšou pravdepodobnosťou z nej vyjdú ako porazení.
Ostatne, ako inak by sa mohol skončiť napríklad futbalový zápas, v ktorom jedno mužstvo súťaží v rámci dohodnutých pravidiel a viac-menej fair-play a druhé sa snaží podplatiť rozhodcu, funguje na systematickom dopingu a počas hry cielene likvidačne atakuje najväčšie hviezdy súpera?

Veľký trik
Vonkajší nepriateľ, či už skutočný, alebo domnelý, je užitočným prostriedkom vládnutia.
V prípade Ruska a Západu nebolo nič jednoduchšie, než politickú realitu 21. storočia vykladať interpretačnými schémami boľševickej produkcie. Stále živé naratívy o besniacich fašistoch, komplote Západu proti všetkému sovietskemu/ruskému či zradnej zapredanej piatej kolóne stačilo populácii pripomenúť ich uvedením do mediálneho mainstreamu.