Autor pôsobí v treťom sektore
Africké štáty robia vrásky európskym vyjednávačom. Odmietli podpísať dohody o voľnom trhu s Európou a dožadujú sa férového konania.
Keď sa ekonóm Clive George pred časom pozrel na prejavy liberalizácie obchodu, dospel k prekvapujúcim zisteniam. Ukázalo sa, že liberalizácia oslavovaná ideológmi od Margaret Thatcherovej, po dizajnérov dnešných dohôd s krajinami globálneho Juhu naozaj dokáže zamedziť obchodným vojnám.
“Krajiny Severu sa zasekli v koloniálnom myslení, podľa ktorého môžu pri zachovaní svojich privilégií zmluvne podporiť drancovanie regiónov, otvoriť si nové odbytiská a zabrať nové trhy. A celé to zaštiťujú peknými slovami o rozvoji či raste svojho suseda.
„
No ukázalo sa tiež, že ani úplná liberalizácia planetárneho biznisu by vo finále nepriniesla väčšie ako len zanedbateľné plusy.
A aj to s obrovskými vedľajšími stratami na strane tých najslabších. Európskej únii to však vrásky nerobí a takéto dohody naďalej vyjednáva s krajinami Afriky. Spôsobom „vyššia berie“.
Ekonomický obor vtláča do ringu omnoho ľahšie váhy, tvrdiac im, že to „dajú“. Pritom už letmý pohľad do učebnice dejepisu naznačuje, že krajinám na prahu modernizácie, a zvlášť tým naozaj chudobným, sa vedie lepšie, ak sa ekonomicky liberalizujú vlastným tempom. Inými slovami, ak sa otvárajú konkurencii až vtedy, keď na to majú svaly.
Ako napríklad Južná Kórea, ktorá sa vďaka tomuto prístupu – napriek tomu, že jej ho dominantní hráči vyhovárali – dokázala cieľavedome industrializovať. Len za niekoľko dekád sa dokázala preorientovať z poľnohospodárstva na hi-tech produkciu s vysokou pridanou hodnotou.
Diskusia slepého s hluchým
Rovnako ako kedysi Kórei, vyhovára dnes Európa úvahy o manažovanej liberalizácii aj krajinám Afriky. Niektoré z nich sa však začali na údiv európskych vyjednávačov stavať na zadné. Nigéria a Tanzánia sa jednoducho odmietli do Európou preferovanej liberalizačnej schémy zapojiť.
Tvrdia, že dohody by im znemožnili industrializovať sa, a tak sa ďalej rozvíjať. Bezmála automaticky prijímanej myšlienke, že voľný obchod je tou najlepšou rozvojovou stratégiou pre chudobné krajiny, tak uštedrili praktickú lekciu realitou.
Podstatou sporu je pritom nedorozumenie. Zatiaľ čo Európania hovoria o ekonomických dohodách, africké krajiny uvažujú v rovine dohôd rozvojových.
Predstavitelia Nigérie a Tanzánie, ktoré len nedávno prijali ambiciózne plány industrializácie, preto opakovane argumentovali, že dohody podkopú ich budúce industrializačné snahy. Jednoducho ich zomelie konkurencia zo Severu.
