Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva
Vždy, keď mám prvú hodinu s novými študentmi na Klinike azylového práva, začínam ju prednáškou o histórii utečeneckého práva. Veľmi často im ukazujem fotografiu, na ktorej sú zástupcovia štátov pri podpise dohovoru o právnom postavení utečencov, ktorý určuje, kto to je utečenec a ako majú štáty utečencov chrániť.
Hovorím im o tom, prečo a kedy bol dohovor prijatý a ako sa vďaka nemu podarilo vyriešiť problémy miliónov ľudí. Chcem, aby si uvedomili, ako jedna medzinárodná zmluva a spoločné úsilie štátov, dokážu ovplyvniť životy konkrétnych ľudí.
“Dohovor o právnom postavení utečencov sa najskôr vzťahoval len na utečencov z druhej svetovej vojny v Európe. Bol to totiž čas, keď ani šesť rokov po skončení vojny nebolo jasné, čo so všetkými tými Európanmi, ktorí po vojne nemali kam ísť.
„
Stalo sa mi už aj to, že si moji študenti spomenuli na osudy svojich blízkych, ktorí tiež v minulosti vlastnili modrý pas utečenca po tom, ako museli utiecť zo svojej vlasti.
Bol práve koniec júla v roku 1951, keď sa členské štáty OSN na konferencii v Ženeve dohodli na znení dohovoru a podpísali ho 28. júla 1951, na záver mesiac trvajúcej schôdze zástupcov štátov.
Tento dohovor sa najskôr vzťahoval len na utečencov z druhej svetovej vojny v Európe. Bol to totiž čas, keď ani šesť rokov po ukončení vojny nebolo jasné, čo so všetkými tými Európanmi, ktorí po vojne nemali kam ísť a žili v utečeneckých táboroch v krajinách, ktoré nevedeli, čo s nimi.
V tom čase štáty založili aj Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý dostal trojročný mandát na to, aby vyriešil problém európskych utečencov. Po vyriešení ich situácie mal UNHCR zaniknúť.
Nakoniec sa všetko vyvinulo inak. Dohovor rozšíril svoj mandát a stal sa z neho univerzálny dokument na ochranu utečencov. UNHCR existuje už 67 rokov.
