Autorka je spisovateľka a publicistka
Nikdy by som nepovedala, že budem znovu stáť na ulici, mávať poľskou vlajkou zoči-voči policajtom a spievať rovnakú protestnú pesničku ako pred 35 rokmi.
Vtedy, v období odumierajúceho komunizmu, nám kultové texty Jana Kaczmarského dávali nádej a odvahu postaviť sa spoločne proti komunistickému režimu. Verili sme, že – ako sľubuje pieseň – múry padnú: „…mury runą, runą, runą".
“Predošlé vlády zabúdali, že ľudia sa potrebujú cítiť zjednotení nielen okolo čísel a ekonomického úspechu, ale aj okolo národných hodnôt, dokonca aj keď sú to prázdne gestá.
„
A múry naozaj padli. Najprv v Poľsku, potom v Berlíne a potom v celom takzvanom sovietskom bloku.
V Poľsku sa moci ujala Solidarita. Nikdy sme nepotrestali „našich“ komunistov ako v Rumunsku –, ale vybudovali sme namiesto toho demokraciu. A nielen to – stali sme sa exotom EÚ, svojimi impozantnými výsledkami HDP v priebehu rokov. Dokonca sa zdalo, že sme imúnni voči ekonomickej kríze, ktorá postihla ostatné európske krajiny.
Takto by sa zhruba mohla končiť politická rozprávka, nie?
Mali sme to v povahe?
No minulý týždeň som stála pred poľským veľvyslanectvom v Bruseli, mávala som európskou vlajkou a spievala, takmer tridsať rokov po páde komunizmu, „A mury runą, runą, runą" spolu s ľuďmi, ktorí tú pesničku už ani nepoznali, lebo sa ju nepotrebovali naučiť.
Narodili sa do slobodného, demokratického Poľska. V škole sa učili inú pieseň, Ódu na radosť, hymnu Európskej únie, ktorej sa Poľsko stalo členom.
Rozmýšľam, koľko členských štátov EÚ tajne Poľsko podozrievalo, že sa veci môžu vyvrbiť tak, ako sa to teraz stalo. Koľkí mali podozrenia o našich úmysloch alebo skôr o našej európskej zrelosti?
Boli sme „adoptovaným dieťaťom so zložitou minulosťou“. Trochu divokým. Možno stratený prípad? Úprimne povedané, na západných školách alebo v médiách bolo málo informácií o krajinách postsovietskeho bloku. To je aj pôvod toho názvu: postsovietsky blok, bez detailov.
Niet divu, že dve z nás, adoptovaných sirôt – Maďarsko a Poľsko – práve ukázali odvrátenú stranu našej povahy: práve tu sa začal autoritársky sklon.
Skúsenosť s demokraciou sme mali
Dosť však už o západnom vnímaní. Mrknime sa radšej na to, čo sa skutočne dialo v tej rozprávke po roku 1989.
Predovšetkým, neboli sme panicmi, pokiaľ ide o koncept demokracie. Ale áno, museli sme ju vybudovať od piky, ale mali sme už prv demokratickú tradíciu, na ktorú sme boli hrdí. Hoci táto raná forma demokracie sa týkala len šľachty, zákon poľského parlamentu „Nihil novi nisi commune consensu" znamenal výrazné víťazstvo poľskej aristokracie nad kráľmi.
Zakazoval kráľom vydávať zákony bez súhlasu šľachty zastúpenej Senátom a Komorou reprezentantov, s výnimkou zákonov upravujúcich kráľovské mestá, pozemky koruny, bane, kráľovských roľníkov a Židov. Nihil novi navyše obmedzoval demokraciu len na mužov-šľachticov. Prirodzene.
Mali sme tiež – ako prví v Európe a druhí na svete, po Spojených štátoch – modernú ústavu v roku 1791. Potom však Poľsko zažilo dve ťažké storočia. Krajinu najprv rozdelili, potom zničili dve svetové vojny, len aby sa napokon stala súčasťou sovietskeho bloku.
Autokraciu nevybudovali zo dňa na deň. Postupovali zákon po zákone Čítajte PiS sa postarala o brucho aj emócie
Dvesto rokov vykoreňovania poľskej identity po nemecky a po rusky hovoriacimi okupantmi…
V dôsledku toho neveríme vládam, lebo sme ich tak dlho mali cudzie. Dovoľujeme katolíckej cirkvi, aby sa stala politickou silou, lebo to bola práve cirkev, kto zjednotil Poliakov a pomohol nám udržať si totožnosť v období, keď náš štát neexistoval. Cítime sa lepšie v akcii „proti“ ako v pokojnom období budovania, lebo...
