Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Ak by som nemal mizerný až žiadny signál, za ktorý si domáci slovanského typu bez hanby necháva ešte aj priplatiť, asi by som sa od internetu nedokázal odstrihnúť ani na tých pár dní dovolenky.
Úkosom by som sledoval, čo sa deje doma, pričom by sa tam, samozrejme, nedialo vôbec nič, vzduch by sa nehýbal rovnako ako tu pri mori, maximálne by niekto niečo zapotil, napríklad Danko, no a pokiaľ by sa niekde nevykoľajil vlak alebo by policajti nerozstrieľali nejaké auto, nebolo by čo komentovať.
“Veď každý by tak urobil, keby mohol a oni navyše nechcú ostatným zobrať všetko, v podstate si len sem-tam trochu zobnú. Ako vtáčiky.
„
Vo svete pevných termínov a uzávierok však žiadne „o čom sa nedá vypovedať, o tom sa musí mlčať“ neplatí. Absolútna ničota predsa neexistuje a ak by aj áno, ani ona nesmie zostať nedotknutá.
Takže ničota, nehybnosť. O blahodarných účinkoch odtrhnutia od reality hovoriť nebudem. Sú nesporné a mimoriadne prospievajú zdraviu, napriek tomu by som ich nerád propagoval.
Pri potápaní mi napadlo, že presne tam by nás ľudia typu Danko chceli mať – pod vodou. S bruchom plným lančmítu, matky s deťmi na brehu, pieskové bábovky, teplé pivo z plechovky, na večeru špagety s kečupom, veselie až do noci.
Nie, naozaj nám neprajú nič zlé a pokiaľ nebudeme priveľmi vyskakovať, ani nám nič zlé neurobia. To, že aj sebe chcú urobiť dobre, berú ako samozrejmosť a samozrejmé je pre nich aj to, že to robia na úkor ostatných.
