Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva
Bolo to v máji 2009. Skupina asi 200 migrantov a utečencov sa vydala na plavbu na člnoch z líbyjského pobrežia. Ich cieľom bolo Taliansko.
Bolo medzi nimi jedenásť Somálčanov a trinásť Eritrejčanov, utekajúcich pred vojnou a diktatúrou. Na mori ich zachránila loď talianskeho námorníctva a vrátila ich do prístavu v Tripolise, bez identifikácie, bez akéhokoľvek konania a uistenia sa, že im v Líbyi nič nehrozí ani napriek ich protestom.
“Hannah Arendtová, sama utečenkyňa pred nacizmom v Európe, to presne pomenovala už vtedy - základnou otázkou dneška je uznanie, že utečenci majú právo mať práva.
„
Talianske ministerstvo vnútra pri tej príležitosti zorganizovalo veľkú tlačovú konferenciu a pochválilo sa svojimi námornými operáciami, ktoré mali pomáhať znížiť počet ľudí prichádzajúcich do Talianska po mori.
24 vrátených ľudí si to však nemyslelo a obrátili sa so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva. Počas konania dvaja z nich za nevyjasnených okolností zomreli a 14 sťažovateľov bolo uznaných za utečencov Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, sídliacom v tom čase v Tripolise.
Neskôr musela väčšina sťažovateľov v dôsledku prevratu z Líbye utiecť a ich osud nie je známy. V čase vynesenia rozsudku v ich prospech, boli právnici, ktorí ich pred Európskym súdom zastupovali, v kontakte už len so šiestimi z nich. Pán Hirsi Jamaa, podľa ktorého je prípad pomenovaný, nebol medzi nimi.
Prípad Hirsi Jamaa a ostatní proti Taliansku zmenil uplatňovanie európskeho práva v Stredozemnom mori a podnietil vznik záchranných misií. Taliansko súdny spor totiž prehralo, muselo zaplatiť sťažovateľom odškodné a začať dodržiavať Európsky dohovor o ľudských právach aj pri operáciách na mori.
