Autor bol vysokým zástupcom EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, generálnym tajomníkom NATO a španielskym ministrom zahraničia.
Mnohí ľudia stavajú Európsku úniu na roveň Európy, pričom ignorujú niekoľko nuáns.
Z historického hľadiska je, samozrejme, jasné, že EÚ, ktorá prispela k ukončeniu stáročných vojen a násilných konfliktov svojich členských štátov, dnes stelesňuje antitézu Európy spred roka 1945.
A v zemepisnom zmysle následné rozširovania Únie umožnili zrkadliť ako nikdy predtým celú rozlohu európskeho svetadielu.
“Výhody, ktoré Poľsko získalo zo svojho geopolitického presunu, boli pôsobivé – tým viac, ak sa jeho makroekonomické údaje porovnajú so štátmi ako Ukrajina, ktorá šla po rozpade komunizmu celkom inou cestou.
„
Blížiaci sa odchod Veľkej Británie z EÚ nám však pripomína čosi zásadné, čo ostávalo doteraz skryté: sklon Únie expandovať nie je nezvratný a pokračujúca existencia EÚ ako politického subjektu sa nedá – a nemala by sa – chápať ako samozrejmosť.
Žiadna strata suverenity
Za celé tie roky poznamenali trajektóriu Únie, a predtým Európskeho spoločenstva, dve hlavné dynamiky. Na jednej strane sa európska integrácia prehlbuje a na druhej sa jej výhody rozširujú na čoraz viac štátov.
Pád Berlínskeho múru v roku 1989 vytvoril viac príležitostí – a veľké výzvy. S pádom komunizmu zmizla rozdelená Európa zrodená z Jalty, a rozpínanie Únie sa už neobmedzovalo len na krajiny patriace do sféry vplyvu Západu.
No prvou organizáciou, ktorá sa podujala na citlivú úlohu integrovať západnú a východnú Európu, bolo NATO. V roku 1997, dva roky pred plným členstvom Českej republiky, Maďarska a Poľska, dosiahla aliancia dohodu s Ruskom, takzvanú ustanovujúcu zmluvu, aby sa zmiernil dosah. Táto dohoda značí skutočný koniec studenej vojny.
V roku 2004 tieto krajiny vstúpili do EÚ, spolu so siedmimi ďalšími. Tradičné sféry vplyvu Európy akoby zmizli, keďže Únia zažívala posilnenie svojej príťažlivosti na kontinentálnej a celosvetovej úrovni.
Ako vyhlásil Altiero Spinelli začiatkom 40. rokov minulého storočia, proeurópske hnutie muselo nájsť „riešenie, ktoré neignorovalo tradičné cítenie, ale namiesto neho ponúkalo spôsob, ako ho slobodne prejaviť“. Pre štáty, ktoré boli pod sovietskou nadvládou, predstavovala Únia – popri záruke demokracie a ľudských práv – cestu k skutočnému naplneniu ich národných túžob.
V tom období sa európska integrácia cenila, lebo neprinášala žiadnu faktickú stratu suverenity – a naopak, EÚ ponúkala skvelé socioekonomické výhody a umožňovala svojim členom maximalizovať medzinárodný vplyv.
Návrat poľských inštalatérov
Po zmiznutí železnej opony boli Veľká Británia a zjednotené Nemecko hlavnými ťahúňmi pohybu EÚ na východ, hoci ich motivácia bola veľmi odlišná. Zatiaľ čo britskí konzervatívci považovali expanziu za nástroj na spomalenie prehlbujúcej sa integrácie, nemecký kancelár Helmut Kohl považoval obe dynamiky za zlučiteľné.
A ukázalo sa, že zlúčiteľné boli, až do pokročilého začiatku 21. storočia.
