Ústavný súd SR v máji minulého roku rozhodol o podnete prezidenta SR M. Kováča, podľa ktorého novela zákona o spôsobe vykonania referenda, prijatá 13. novembra 1995, nie je v súlade s ústavou v paragrafe 1 ods. 3, ktorým sa občania, žiadajúci vyhlásenie referenda, neobracajú na prezidenta SR, ale ju odovzdávajú predsedovi NR SR. V odôvodnení sa o.i. píše:
"Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet (čl. 93 ods. 3 ústavy). Z tohto možno jednoznačne vyvodiť, že referendom sa rozhoduje o zásadných otázkach štátu alebo postavenia občanov. Preto podľa čl. 94 ústavy má každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do NR SR, aj právo zúčastniť sa na referende. Tým sa potvrdzuje postavenie občana ako zdroja štátnej moci (čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1 ústavy). Ústava teda rozoznáva dvojaký druh referenda, obligatórny (čl. 93 ods. 1 ústavy) a fakultatívny (čl. 93 ods. 2 ústavy) za podmienok ustanovených v čl. 95, pričom v čl. 93 ods. 3 ústavy sa ustanovuje okruh vecí, ktoré nemôžu byť predmetom referenda.
Referendum je upravené v druhom oddieli piatej hlavy ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky to považuje za logicky i vecne správne, pretože ide vlastne o vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi. Inak občania, nositelia originálnej štátnej moci, ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov. Návrhy prijaté v referende vyhlasuje NR SR rovnako ako zákon. Výsledok referenda možno zmeniť alebo zrušiť len ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Národná rada v zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju originálnu právomoc môžu realizovať podľa ústavy tak, že o vyhlásenie referenda požiada na základe petície aspoň 350 tisíc občanov. Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v SR dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade SR, ale aj priamo občanom. Z tohto ústavný súd vyvodzuje záver, že ústava nezverila preskúmanie podmienok významných za vyhlásenie referenda na základe petície občanov Národnej rade SR, ale prezidentovi SR. Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods. 1 ústavy. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov (poslancov) alebo priamo. To naznačuje, že i keď občania delegujú svoje práva parlamentu, predsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende, nezávisle na parlamente. Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie referenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu, neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov. To jest, ak by o niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť. V teoretickej polohe je referendum určitou "poistkou" občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal "poradiť" od občanov, alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.