Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Ivan Sergejevič Šmejlov, Slunce mrtvých, preložil Jakub Šedivý, Prostor 2017
Thomas Mann varoval tých, ktorí sa rozhodli pre knihu: „Čítajte, ak máte dostatok odvahy.“ Iný slávny „recenzent“ Alexander Solženicyn ju označil za takú pravdu, že to už ani nejde označiť za umenie.
Tieto varovania naznačujú príbeh krvi, smrti a rozkladu. To všetko v Slnku mŕtvych je.
Pritom ide aj o neskutočne poetické rozprávanie jedného neskorého leta a začínajúcej sa jesene na Kryme. Významný ruský spisovateľ Ivan Sergejevič Šmejlov sa počas občianskej vojny aj s rodinou dostal práve na tento polostrov.
Na Profesorskom kúte neďaleko Alušty sa už od konca 19. storočia usadzovali učenci, spisovatelia a profesori z najlepších škôl predrevolučného Ruska.
“Skončila sa autorita rozumu aj étosu. Spráchniveli všetky dohodnuté hranice dovoleného a zločinného. Zabalení do komunistických snov sa dopredu derú grobiani a násilníci.
„
Šmejlov s manželkou Oľgou Alexandrovnou si neďaleko kúpeľného mestečka kúpil malý domček. Neskoršie sa k nim pripojil syn Sergej, ktorý sa vrátil z prvej svetovej ako invalid.
Všetci dúfali, že v tomto kúte prečkajú v bezpečí boľševické besnenie. Počas občianskej vojny sa na polostrove vystriedalo šesť rôznych vlád. V roku 1920 po evakuácii bielej armády generála Wrangela preberá vládu nad Krymom sovietska moc. Začína sa červený teror.
Sovietska vláda sľúbila amnestiu všetkým, ktorí na polostrove zostanú. Na sľub sa rýchlo zabudlo a polostrov sa stal „všeruským cintorínom“ dôstojníctva.
Členom revolučného výboru sa stal Béla Kun, ktorý sa spolu s Rozaliou Zemľačkovou postaral o nepredstaviteľný teror. Veľa vojakov a dôstojníkov ruskej armády bolo zastrelených. Spolu s nimi boli zavraždené tisíce príslušníkov etnických menšín, utečencov a predstaviteľov intelektuálnych i umeleckých elít. Béla Kun splnil rozkaz z Moskvy – vymiesť Krym železnou metlou.
Jednou z obetí teroru sa stal aj Šmejlovov syn. Po jeho smrti sa zlomení rodičia vrátili do Moskvy. O pár mesiacov neskoršie (v roku 1922) emigrovali do Berlína a potom do Francúzska. Práve v Paríži Šmejlov dopísal Slnko mŕtvych.
Počas písania sa dozvedel detaily o synovej smrti. Prežité hrôzy prozaika zlomili. Stal sa z neho zohnutý šedivý starec, ktorého bolo ledva počuť. Prehodnotil svetonázor i estetické hodnoty, lebo všetko, čo dovtedy napísal, mu zrazu pripadalo hlúpe a ničotné.
Znamenia rozkladu
Autobiografické rozprávanie je zmesou preludov a reálnych hrôz. Až takmer s filmovou noblesou Šmeljov v nežných pastelových farbách kreslí obraz Krymu.
Nad polostrovom sa vznáša romantický opar. Za horizontom vidieť až kamsi do Istanbulu. K tomu „zlaté krymské víno a voňavý muškát“. Slnko s mandľovníkmi klame svojou nádherou. Horia vrcholky borovicových lesov.
V protiklade k tejto krymskej poézii sa postupne predierajú do popredia motívy rozkladu a konca. Cítiť závan znepokojivej noci. Veľké dejinné zlomy prichádzajú v tých najobyčajnejších podobách.
Tam, kde predtým vládol múdry Život-Hospodár, zrazu sa všetko pokazilo. Starý kúzelný orchester vypadol z rytmu, hluk a rev. Hojnosť je vystriedaná nedostatkom a hladom. Rozprávač sa teší už len z vychudnutého páva, ktorý mu zostal. Iným zostala koza - to sú vlastne šťastlivci, lebo ostatní nemajú vôbec nič.
Deti pátrajú po akýchkoľvek jedlých zvyškoch.
