Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Jednou z mnohých vecí, ktoré sa u nás menia tak, že zostávajú rovnaké, je to, ako nedočkavo sa vždy po odhalení nejakej špinavosti čaká, čo na to povie predseda vlády alebo parlamentu.
Akoby niečo niekedy normálne vysvetlili či nebodaj vyriešili. Akoby ich slová ešte stále bolo možné brať vážne. Nie, na to, čo povedia tí dvaja, netreba čakať už ani sekundu a presne taký istý čas treba venovať tomu, čo urobia.
“Zodpovednosť na Slovensku neexistuje, preto ju nemožno ani vyvodiť. Okrem toho tu ešte nemáme korupciu na najvyšších miestach a more, ale to si raz určite naplačeme.
„
Za nedôveryhodné sa to, čo vypúšťajú do vzduchu, dalo označiť tak pred piatimi, v prípade premiéra dvadsiatimi rokmi. Dnes sú to buď lži, alebo hlúposti a tými sa to, žiaľ, zďaleka nekončí.
Komunikácia je jednosmerná už dávno, v poslednom čase sa však zdá, že ju s nami nevedú reálni ľudia, ale hologramy. Jeden hovorí v šifrách, hlas druhého sa jeho hlasu iba podobá, nehovoriac už o tom, že jeho telesná schránka prebýva v byte, ktorý je zas podobný Bašternákovmu.
Realita sa rozostrila, dochádzajú slová. Ako nazvať to, keď po zverejnení detailov, aké subjekty a za akých podmienok získali mnohomiliónové granty z balíčka na vedu a výskum, predseda vlády vyzýva ľudí, aby buď prišli s rukolapnými dôkazmi, alebo radšej držali huby?
