Autor bol primátorom Prešova za KDH, pôsobil v SDKÚ
Slovenská verejnosť zlomila nad učiteľskou obcou palicu. Zaregistrovali sme síce, že koalícia sa rozhodla zvýšiť pedagógom platy od septembra o šesť percent, bez vzrušenia a diskusie sme sa však preniesli ponad podmienku: „Držať hubu a krok do konca volebného obdobia za to, že zvýšené platy dostanú o štyri mesiace dlhšie.“
Mnohí si možno aj vydýchli: „Konečne prestane cirkus s protestmi a štrajkmi a deti budú bez stresu chodiť do školy.“
Ľahostajnosť verejnosti voči tomu, ako s učiteľmi nakladá štátna moc, je zjavná. Dôveryhodnosť pedagógov poklesla na minimum a málokto sa trápi tým, že tu celé mesiace či roky moc dáva jasne najavo, že učitelia nie sú partnermi, ale tými najposlednejšími poddanými, ktorí sú bytostne závislí od jej milosti a nemilosti. Neopovážia sa zdvihnúť hlavu.
A tých, ktorí by aj mohli byť rovnocennými partnermi, jednoducho označkovala ako agentov opozície alebo ľudí, ktorým nejde o deti, ale o peniaze.
Vláde, ale aj verejnej mienke „pomohli“ aj erohácke učiteľské odbory, ktorých jedinou ambíciou je, podobne ako za socializmu, mať z čohosi osobné výhody a honor partnera vlády.
Príklady priťahujú
Ako keby sme si neuvedomovali, že pedagógovia, o ktorých sa hovorí, sú v bezprostrednom kontakte s našimi deťmi a vnúčatami desať mesiacov v roku, denne päť až osem hodín. Že ich formujú.
“Keď dnes „nepodržia“ učiteľov rodičia, umelci, novinári, duchovní či vedci, kto podrží ich, keď sa ocitnú v podobnej situácii? História nás učí, že keď si moc otestuje vážnu časť spoločnosti a odhalí jej slabiny, nezastaví sa pri nej. Pokračovanie môže mať osudné dôsledky.
„
Že sú chtiac-nechtiac pre deti istým etalónom, motivujúcim alebo odstrašujúcim príkladom.
Že podľa toho, akú vážnosť a úctu má učiteľské povolanie v spoločnosti, takou autoritou je pre žiaka a študenta učiteľ. Príklady priťahujú.
Ak premiér vlády, ktorá vyzýva občanov k nahlasovaniu korupčného správania, vlastne bez rozpakov „upláca“ učiteľov z verejných zdrojov a učitelia ponúknutý „úplatok“ akceptujú, nad reakciou detí a rodičov sa nedá pohoršovať. Je logická.
Prehrali sme všetci
Medzi nami sú aj ľudia, ktorí si zlomyseľne pomädlia ruky: „Tak im treba! Sami si za to môžu!“ Ako keby išlo výlučne o učiteľov. Tu ale ide o niečo viac ako o dehonestáciu vyhradenej časti spoločnosti. Tu ide o to, ako bude naša spoločnosť vyzerať o pár rokov.
