Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Anders Rydell, Zloději knih, preložila Olga Bažantová, Kniha Zlín 2017
Ak sa začnú barbarsky ničiť ľudské životy, osud kníh pôsobí zrazu banálne. Milióny zavraždených a vykradnuté knižnice sú zločiny rozdielnej úrovne. Stále však platí Heinov povzdych: Kde pália knihy, tam budú nakoniec páliť aj ľudí.
Bádateľ, ktorý sa venuje zakázaným knihám, sa môže vydať na cestu do minulosti rôznymi smermi. Bohatá je tradícia cenzúry. Mnoho kníh vyjsť nemohlo a ak napriek obmedzeniam vyšli, skončili v ohni na hranici (podobne ako ich autori, niekedy aj spolu s nimi).
“Je fascinujúce spolu s Rydellom sledovať nacistickú dôslednosť pri ich „knižnom ťažení“ naprieč Európou. Tomuto projektu sa venovalo niekoľko inštitúcií a úradov. Bojovali medzi sebou o peniaze, Hitlerovu priazeň, vplyv a o samotné knižné zbierky.
„
Knihy boli vyhlásené za nebezpečné, škodlivé, hriešne alebo aspoň zbytočné, a to si nemyslel len neznesiteľný mních z Mena ruže.
Novinár a spisovateľ Anders Rydell sa vo svojej knihe o zmiznutých (presnejšie ukradnutých) knihách sústredil na dejiny nacizmu. Po všeobecne úspešnom diele o nacistickom rabovaní európskych umeleckých zbierok sa teraz veľmi detailne pozrel na rabovanie knižných zbierok. O tejto téme (na rozdiel od drahých obrazov) sa hovorí a píše málo.
Pri rozprávaní sa mu podarilo odhaliť podstatné prvky nacistickej ideológie i praxe. Knihy predsa nie sú len obyčajný majetok, ale strážcovia spomienok. Ukradnúť knihy znamená pokus o ovládnutie sveta - jeho pamäti, hodnôt a symbolov.
Získať moc nad slovom
Rydell pri písaní knihy vyšiel viacnásobne do terénu. V Berlíne, vo Weimare, Paríži, Ríme, Viľnuse, Amsterdame, Prahe i Solúne našiel zanietených kolegov, ktorí sa pod hlavičkou najrozličnejších inštitútov a združení snažia vrátiť nacistami ukradnuté knihy pôvodným majiteľom a ich potomkom. Preberajú neskutočné množstvá kníh, lúštia exlibrisy a podpisy autorov i poznámky tých, ktorí knihy ukradli.
Rydellova kniha je okrem iného poklonou všetkým, ktorí sa v tejto veci s obrovskou zásobou trpezlivosti angažujú.
Pri drancovaní, ktoré zasiahlo priestor od Atlantiku až k Čiernemu moru, zmizli desiatky miliónov kníh. Tieto knihy sa nekradli pre slávu alebo z lakomstva. Nacisti sú tradične vnímaní ako antiintelektuálni ničitelia kultúry. Ale aj oni pochopili, že existuje niečo silnejšie ako slovo ničiť. Môžu ho vlastniť a získať nad ním kontrolu.
Slovo zostane mocnou zbraňou aj potom, keď doznie dunenie diel. „Ten, kto má slovo vo svojej moci, ovláda nielen jeho výklad, ale tiež píše dejiny.“
Pálenie bolo začiatkom
Novodobé dejiny knižného rabovania začali zostra pálením kníh v roku 1933. Vlastne sa to začalo ešte skôr.
Nacistické noviny sa neostýchali zverejniť čiernu listinu spisovateľov a vyhlásenie nemeckých profesorov požadujúcich ochranu nemeckej literatúry pred „kultúrnym boľševizmom“. Májové pálenie kníh organizované nemeckým študentstvom bolo logickým vyústením.
